Kapitola 1. – Cesta začína rozlúčením

8. května 2013 v 7:45 | Shadowofhope |  Bez nádeje prichádza beznádej 2

Tak a máme tu prvú kapču druhej série. Tešíte sa? Som zvedavá, čo poviete. Chcem vám poďakovať za komentáre pri prvej sérii. Vďaka nim ma baví pokračovať čo najrýchlejšie. No, takže pekné čítanie a nebojte sa vy čo máte rado Zion a Remusa. Čoskoro sa stretnú a... no uvidíte, čo sa stane.

Vaša Shadowofhope



2. Séria


"Voooo-húúúúú!!!" Zakričala som, keď som skočila z útesu. Rukou som sa zachytila vyčnievajúcej skaly, nohou som sa zaprela o útes a pretočila som sa vo vzduchu. Skákala som od jednej vyčnievajúcej skale k druhej, až som napokon doskočila na pevnú zem. Pozrela som sa hore na vrchol útesu a rozosmiala som sa.
"Výborne Artemis." Pochválila ma Ramona. Na rade boli ďalšie decká. Suzy, Mark, Trevor, Samuel, Levius.
Suzy a Levius boli súrodenci. Deti indiánov z kmeňa Kukuruku. Mark, Trevor a Samuel boli zas decká prisťahovalcov, avšak rovnako ako ja boli súčasťou kmeňa.
Ďalší na rade bol Samuel. Bojko, ale napriek tomu vedel strach vždy prekonať. Išiel pomaly a celkovo mu to trvalo asi 20 minút, pričom ja som bola dole do minúty. Neboli sme istený lanom, ani ničím podobným. Ale všetci sme boli čarodejníci. Ak by niekto padal, Ramona by ho kúzlom zachytila.
Aj napriek tomu sa Samuel zasekol pár metrov nad zemou. Na mieste, z ktorého mal zoskočiť na zem.
"Poďme Samuel!" Povedala Ramona.
"Ako je to ďaleko od zeme? Nechcem si zlomiť nohu."
"Sam? Skákal si z toho miesta asi 100 krát." Poznamenala som.
"Ale ono sa to zdá vždy iné!" Zanariekal.
Pozreli sme sa na seba s Ramonou a prevrátili sme oči. Ramona mi bola ako staršia sestra. O dosť staršia sestra.
Mimovoľne som zavrčala. To Samuela popohnalo a pustil sa. Dopadol na pokrčené kolená, tak ako sme sa to učili, no stratil rovnováhu a spadol na zadok. Zakusla som sa do jazyka, aby som sa nerozosmiala. S šomraním sa postavil a prešiel k nám.
"Fajn Suzy! Teraz ty!" Suzy bola rovnako obrazná ako ja, ale nebola taká silná a odviazaná. Pre mňa bol tréning zábava. Pre nich to bol trest. V tomto sme sa nikdy nezhodli. Preto na niektoré tréningy brávala Ramona len mňa. Vraj, aby mi prevetrala kožuch. Postupne sa všetci dostali dole.
"Dobre, decká. Na dnes to stačilo." Pomaly sme sa vrátili do dedinky. Zacítila som vôňu vanilky, medu a ruže. Ruža samotná mi nikdy nevoňala. Jej vôňa sa môjmu citlivému čuchu vôbec nepáči. Ale v spojení s medom a vanilkou to bola najkrajšia vôňa vôbec. Premenila som sa na bieleho veľkého vlka a rozbehla som sa.
Ostatných som nechala za sebou. Tá vôňa patrila mojej mame. Našla som ju na lúke. Sedela pod stromom a mala zavreté oči. Nespala, len driemala. Tiež dnes boli zbierať byliny. Musela byť vyčerpaná.
Nemala toľko sily ako ja a preto som ju musela vždy chrániť. Moja mama bola pre mňa všetkým. Moja vlčica, sestrička, bola vždy nervózna, keď som išla ďaleko od mami. Vždy mi preto hovorili, že som mamin maznáčik. Ale mne to nevadilo.
Prišla som k nej a zavalila som sa jej pri nohách. Hlavu som jej položila na nohy. Bez toho, aby otvorila oči mi zašla rukou do kožuchu a jemne ma hladila. Tak, ako to vedela len ona. Mala som 13 rokov a mama mi nikdy nepovedala nič zo svojej minulosti. Ťažilo ju to, ale Ramona mi povedala, že sa rozpovie, keď na to bude pripravená a keď bude chcieť, aby som to vedela. Do tej doby som musela len čakať.
Vyrastala som tu. Toto bol môj domov. Poznala som tu úplne každého a každý poznal mňa. Všetkých prekvapilo dieťa, ktoré sa nemí na vlka kedy chce a bez bolesti. Okrem splnu. Vtedy sa premeniť musím, či to chcem, alebo nie. A zostanem vo vlčej podobe počas celej noci. Nikdy som však nemala potrebu niekoho zabiť, ako to obyčajný vlkolaci robia. Ale veľmi rada som lovila a stopovala. I keď korisť som nechávala uniknúť takmer vždy. Ak som nebola veľmi hladná.
"Ari?" Oslovila ma nežne mama. Zdvihla som hlavu a pozrela som sa jej do očí. Mala ich smutné, zdalo sa mi, akoby ju lámalo k plaču. Premenila som sa do ľudskej podoby.
"Čo sa deje mami?" Natiahla sa a pritúlila si ma. Správala sa čudne, ale objatie som jej opätovala.
"Rozpoviem ti jeden dlhý príbeh, dobre? Môj príbeh. Už je čas... Si dosť veľká, aby si ho pochopila a povedala mi svoj názor."
"Tvoj príbeh?"
"Začnem od začiatku, zlatko. Od okamihu, kedy zabili moju rodinu. Našu rodinu... Bolo to..."


***


Mama hovorila dlho. Veľmi dlho a ja som ju počúvala napnutá ako luk. Celú dobu som bola ticho. Povedala mi úplne všetko. Aj to, prečo sme tu. Potom sme boli obe dlho ticho.
"Vieš, pravdou je aj to, že som netušila ako by som ťa učila sama bojovať."
"Nevieš to."
"Presne. Neviem to. Nie tak dobre, ako si potrebovala."
"Preto sme tu."
"Si silná a ja som na teba neuveriteľne pyšná. Moje malé dievčatko je bojovník. Ešte nie je čas na to, aby sme sa vrátili späť do nášho sveta. Ale chcem vedieť, či pôjdeš potom so mnou. Môžeš tu zostať v našom domčeku a s Ramonou. Aj ostatnými. Toto je tvoj domov. Ja som sa ale vykašľala na priateľov a tvojho otca, aby som tu mohla trénovať a silnieť."
"To nebol útek! Útek by to bol, keby si sa už nechcela nikdy vrátiť! Mami, ty si skvelá a statočná! Nie si zbabelec!" Mama sa usmiala a pohladila ma.
"Si to najcennejšie čo mám Ari. Vždy a navždy." Objala som ju, akoby sme sa nevideli celú večnosť.
"Zabil mi rodinu, zabil aj strýka Regulusa a vlastne som aj kvôli nemu nikdy nestretla otca! Pôjdem s tebou!"
"Ale nemusíš..."
"Chcem! Nie len kvôli boju, na ktorý sa už teraz teším, ale aj pre ocka. Chcem ho spoznať. Dal mi moju sestričku vlčicu, vďaka ktorej nie som nikdy sama a miluješ ho. Budeme zasa spolu, nie?"
"Ari, veď ja ani neviem, či ešte žije."
"Myslíš, že by ho zabili vo vojne čarodejníkov?"
"Neviem, ale srdce mi vraví, že žije."
"Nájdeme ho. Ja sa zatiaľ vytrénujem na Blirgua."
"A ja sa stanem právoplatnou Sirtilou." Blirguovia sú ľudia, ktorý sú najväčšími bojovníkmi kmeňa. Jediná s týmto titulom je Ramona. Budem ju musieť poraziť a to mi bude trvať aspoň dva roky tvrdej driny.
A Sirtila je ženské oslovenie mudrca. Najvyššie vzdelaná v oblasti liečiteľstva a obrany. Mudrci chránia kmeň zvnútra, starajú sa o ranených a podobne, zatiaľ čo bojovníci bojujú. A tak aj bolo.
Ubehli presne dva roky a ja som podstúpila najkrvilačnejší boj. Vyhrala som a získala som jednu poriadnu jazvu. Tej ma však mama a moje vlkolačie uzdravovanie rýchlo zbavili. Zbierali sme sa na odchod.
Mama sa stala pravou Sirtilou a ja Blirguou. Nemohli sme odchádzať viac pripravené na boj.
Keď sme boli na okraji lesa, prvý krát som videla Ramonu plakať. Moja učiteľka, sestra, radkyňa, partnerka. Dlho sme sa lúčili.
Potom sa ale vynoril z lesa ešte niekto. Mamina najlepšia priateľka zo svojím mladším bratom. Melanie a Oskar. Oskar sa stal bojovníkom, rovnako ako ja. Melanie však titul Sirtili nedokázala získať. Pokúšala sa o to siedmim rokom.
"Ak vám to nebude vadiť, radi by sme išli s vami a bojovali po vašom boku proti Voldemortovi." Povedali úplne nečakane. Aj im dvom zabil Voldemort rodinu. Rovnako ako mama ho nenávideli.
"Ale čo kmeň?" Spýtala sa mama Melanie.
"Prosím ťa. Som úplne nanič. Viem to ja a vie to aj celý kmeň. Nikdy sa nestanem takou dobrou ako si ty. Ale v Londýne by som to mohla skúsiť u Munga. Tam nežiadajú také nároky ako tu. Spravím si liečiteľský kurz a popri tom budem kopať smrťožrútov do zadku." Pozrela som sa na Oskara.
"Idem tam kde sestra. Ale tiež idem bojovať proti temnému lordovi. Až moc začal vyskakovať. Temnota sa rozrastá a musíme s tým niečo robiť. Nechcem, aby trpeli nevinný. A možno by som si mohol nájsť konečne ženu." Usmiala som sa.
"Bude to nebezpečné."
"To je jedno. Si moja najlepšia priateľka. Budeš potrebovať, aby ti niekto kryl chrbát."
"Hej!" Ohradila som sa a postavila som sa vedľa mami.
"No okrem teba. To je jasné, Ari." Usmiala sa na mňa Mel. Mala som ju rada. A s Oskarom bola sranda. Často sme spolu bojovali. Nie je odo mňa veľmi starší, takže si rozumieme.
Potom sa z lesa vynoril ešte jeden človek. Augustinus. Človek, ktorý privítal mamu na tomto mieste. Prišiel k mame a otcovsky ju objal.
"Toto je a vždy bude tvoj domov. Počuješ? Vráť sa k nám aj s Ari. Len nie v takom stave ako prvý krát." Mama sa skoro rozplakala. Bolo jednoduché ju dojať. Vrhla sa mu okolo krku a on sa rozosmial.
Augustinus bol manželom Ramony. Mali to prehodené. Zatiaľ čo on bol ako muž mudrc, ona bola ako žena bojovníčka.
"Jedného dňa sa vrátim a predstavím vám snáď aj môjho Remusa."
"Chceš sem dovliecť vlkolaka?" Nadvihla obočie Ramona.
"Som si istá, že Ari by ho dokázala udržať pod palcom. Samozrejme spolu so mnou. A aj s vašou pomocou." Ramona sa zasmiala, prišla k mame a objala ju.
"Dávaj na seba pozor. Obe. Vytrénovala som ťa dobre. Najlepšie zo všetkých. Neurob mi hanbu."
"Neboj sa." Zaškerila som sa na ňu. "Skôr ťa celkom zatienim." Ramona mi postrapatila vlasy, zvrtla sa a zmizla v lese. Napokon sme osameli.
"Tak kam pôjdeme?" Spýtal sa Oskar.
"Nájsť muža, ktorý nám povie, čo ďalej a ako to vlastne vyzerá."
"Akého muža?" Spýtala som sa mami.
"Albusa Dumbledora."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 8. května 2013 v 11:07 | Reagovat

Oho tak začalo to super. Ari je úžasná a som zvedavá ako sa zatvári Remus keď ich uvidí :) Chce to rýchlo kapitolu číslo 2 :D

2 CHAOS CHAOS | 8. května 2013 v 18:17 | Reagovat

Som velmi zvedava na dalsiu kapcu!!! :-)

3 Aurora Aurora | 8. května 2013 v 21:07 | Reagovat

ďakujem za koment :) pokračko (16.) je už na blogu, čoskoro bude ešte jedna kapitola. celkom sa mi páči kam toto smeruje, som zvedavá čo kecne Remík...

4 Petuus Petuus | 9. května 2013 v 13:27 | Reagovat

Som zvedava na Remika Ari je úplné super těším sa ďalej :-) :-) :-) :-) :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama