4. Kapitola – Vysvetlenia

12. května 2013 v 20:59 | Shadowofhope |  Bez nádeje prichádza beznádej 2
No, tak je tu ešte tento týždeň nová kapča :) Snáď vám spraví radosť :) Kapitola je pomerne dlhá. Berte to ako ospravedlnenie, lebo netuším, kedy bude ďalšia... No uvidíme :) Tak pekné čítanie.

Vaša Shadowofhope



"Takže pôjdem do piateho ročníka? Ale prečo? Veď Vynikajúcu Čarodejnícku Úroveň mám za sebou. Astronómiu som mala - prekonáva očakávania, starostlivosť o čarovné tvory som mala: vynikajúce, čarovanie som mala: dostatočné a aj to len kvôli prútiku, bez prútiku by som mala vynikajúci, ale povedali mi, že musia hodnotiť čarovanie s prútikom. Obrana proti čiernej mágii: vynikajúce. Veštenie: dostatočné, Herbológia: prekonáva očakávania, v tom si dobrá ty mami. Dejiny mágie: prekonáva očakávania. Elixíry: vynikajúce a transfigurácia je u mňa tiež vynikajúca. Možno preto, že sa viem meniť na vlka." Uškrnula som sa.
"Nemala si žiadne slabé, hrozné, ani troll hodnotenie?" Neverili Fred a George. Otec ma potľapkal po ramene.
"Moje dievča." Usmial sa na mňa hrdo. Nezáležalo mi na tých známkach. Až do teraz. Kým som neuvidela otcov pyšný úsmev.
"Si dobrá. Určite zložíš hravo aj - Mimoriadnu legálnu odbornú kategóriu, teda MLOK." Pochválila ma Molly.
"Naozaj musím ísť do piateho ročníka?" Obrátila som sa na riaditeľa.
"Ide to podľa rokov. Samozrejme že VČU už robiť nebudeš. Takže to pre teba bude úplne normálny rok. Aspoň sa budeš môcť aklimatizovať na nové prostredie." Usmial sa na mňa.
"Ako to že mala z elixírov hodnotenie vynikajúci? Ty, ani Remus ste tak dobrý nikdy neboli." Spýtal sa Snape mami.
"Obávam sa, že toto má po svojom dedovi. Teda po mojom otcovi. Alebo je to jej vlastný talent. Celý život trénovala a učila sa. Neviem."
"Obávaš sa? Prečo by si sa mala obávať toho, že je tvoja dcéra dobrá v elixíroch?" Spýtala sa Molly.
"Môj otec bol slávny vedec Lorenz. Urobil zo mňa svoj experiment Molly. Bol elixírmi posadnutý. Nakoniec ho to stálo rozum aj kariéru. Ja som v elixíroch dobrá, viem ich robiť rovnako dobre ako on. Geniálne. Toto nie je vychvaľovanie, alebo tak niečo, je to pravda. Avšak nikdy som ich z tohto dôvodu nemala rada. Ak nemusím, tak nič nemiešam."
"Prepáč... rozumiem."
"Ale to nič. Takto to proste je. Možno by som za to otcovi mala byť vďačná. Za to čo mi urobil. Pretože vďaka tomu teraz moja Ari pri premenách netrpí a ako vlkolak má svoje vlastné vedomie. Ešte k tomu môžem ľuďom pomáhať." Mama sa milo usmiala a Molly prikývla. Zrazu vošiel do miestnosti ufrflaný škriatok.
"Kreacher vypadni! Ak chceš zasa urážať, môžeš si ísť šomrať do podkrovia a..." Nedohovoril, lebo mama sa postavila a zvolala na škriatka jeho menom. Škriatok sa na ňu najskôr vyčítavo a pohŕdavo pozeral, ale o pár sekúnd sa jeho výraz celkom zmenil.
"Pani moja..." Uklonil sa mame tak hlboko, až sa nosom dotkol zeme. Mama k nemu prišla a špinavého škriatka zo smiechom objala.
"Kreacher! Odpusť! Na teba som pri tom všetkom celkom zabudla." Pustila ho. Škriatok sa trochu ošíval, ale bolo vidieť, že mamu naozaj rád vidí.
"Tak sa to podarilo." Povedal potichu.
"Podarilo sa ti to bravúrne. A pozri sa..." Postavila sa a ukázala na mňa.
"To je malá Artemis?" Spýtal sa nechápavo.
"Po tom, čo si nás premiestnil sme si našli domov a trénovali. Presne tak, ako to chcel."
"Mladý pán by bol veľmi rád."
"Myslíš?" Mama sa na mňa pozrela.
"Myslím, že máš pravdu."
"Kreacher nehovoril len o malej Artemis, pani moja. Kreacher hovoril o vás."
"O mne?"
"Cítiť z vás, že ste silnejšia ako vtedy. Múdrejšia, skúsenejšia. Ste iná. Mocnejšia." Uklonil sa. "Pani moja." Dodal ešte úctivo.
"Naučila som sa aj niečo iné, ako len obranu. Chceš to vidieť?" Spýtala sa ho a škriatok prikývol.
Mama vystrela ruku, odhrnula si rukáv a zadívala sa na svoje prsty. Nechty jej celkom zbeleli. Namierila rukou na stenu oproti a biela farba vystrelila z jej nechtov. Vyzeralo to, ako biely blesk. Z každého prstu mohla však vystreliť len raz. Potom si musela nechty zasa nabiť mocou, aby ju takto mohla vystreliť.
"Naučila som sa pár nových trikov. Už naozaj nie som tá, ktorou som bývala. Avšak to podstatnejšie, čo viem, je toto." Usmiala sa a zavrela oči. Vedela som čo príde. Vždy som mamu nesmierne rada sledovala, keď takto trénovala. Z jej kože sa do priestoru dostávali biele vlákna. O minútu okolo nej lietali.
"Naučila som sa svoju moc vyslať do priestoru. Zvyšok už robí za mňa. Ari?" Oslovila ma. Prikývla som. Mávla som rukou a proti mame vyšľahlo kúzlo Expeliarmus. Všetky tie nitky okolo nej sa zrazu spojili v niečo, čo pripomínalo biely štít, presne na mieste, kam som mierila. Štít zažiaril na červeno, potom zasa obelel a rozpustil sa do nitiek, ktoré opäť začali poletovať okolo mami. Bolo to úžasné a všetkým v miestnosti to vyrazilo dych.
"Stala som sa tým, čím som chcela. Štítom. Avšak dokáže ma brániť len proti jednému, alebo dvom kúzlam. Viac nezvládne. Pri boji je to ale dobré ak bojujem proti presile. Ak by ich proti mne bojovalo 5, stačilo by mi, keby som sa sústredila len na troch z nich. I tak by ma ale mohli nepekne zraniť. Alebo môžem štít rozdeliť na dva a druhým niekoho zakryť. Väčšinou to je Ari. Teda ak by bojovala proti dvom čarodejom naraz, jedného by mohla blokovať ona a druhého by blokoval štít. A ja by som sa potom musela sústrediť na 4 čarodejov z piatich."
"To je neuveriteľné..." Povedal Harry.
"Neuveriteľné? Asi máš pravdu." Usmiala sa naňho.
"Albus, ja budem trénovať tento štít aj ďalej. Aby som ich zvládla vyčarovať aspoň päť, alebo viac. Mohla by som potom pri boji pár čarodejníkov takto chrániť."
"To by bolo skvelé."
"Nie!" Zvolala som. Mama sa na mňa trochu vyčítavo pozrela.
"Nie! Vy neviete aké to je pre mamu náročné! Mama! Nemôžeš sa takto namáhať! Naposledy, keď si vyčarovala tri štíty si odpadla od vyčerpania! Dva štíty sú akurát!" Mama ku mne prišla a pohladila ma po tvári.
"Podarilo sa mi to nie?"
"Ale mama!"
"Podarilo sa mi vyčarovať tretí štít?"
"Áno." Hlesla som.
"Dá sa to. Môžem svoju moc ešte rozvinúť. Nebráň mi v tom. Teraz je tu veľa ľudí, ktorých musím chrániť. Teraz mi už dva štíty nestačia. Jeden potrebujem navyše určite." Pozrela sa na ocka. Pochopila som to, ale nepáčilo sa mi to. Zasa sa pozrela na mňa.
"Skvelé! A my čo? Pre nás takú srandu nemáš?" Spýtal sa Alastor Moody. Mama sa naňho pokojne pozrela i keď ja som mala čo robiť, aby som nezavrčala.
"Prepáčte, Alastor. Ale najskôr urobím všetko preto, aby som ako matka a žena ochránila svoje dieťa a muža. Keď sa naučím vyčarovať tretí štít, budem sa snažiť pokračovať ďalej. Je tu veľa ľudí, za ktorých mi to trápenie stojí. Sirius, Albus, Harry, ostatné decká, ale aj vy. Hundroš." Alastor sa uchechtol. Vedel že mama má pravdu a že prehral.
"Si dobrá žena, Zion Lorenz. Takých ako ty je málo. Páčiš sa mi." Povedal jej a jeho čarovné oko si ju premeralo. Usmiala sa.
"Artemis povedala, že je to ťažké. Naučiť sa vyčarovať takýto štít... Naozaj by si sa ho učila vytvoriť, aby si ochránila aj moje deti?" Spýtala sa potichu Molly.
"Viem aké je to mať strach o svoje dieťa Molly." Chytila ma za ruku.
"Keď sa začne boj... prisahám ti, že urobím všetko preto, aby boli tvoje deti v bezpečí. Prepáč, že to poviem, ale ak pôjde do tuhého, uprednostním ich život pred životom dospelých." Mama sa možno bála, že tými slovami Molly urazí, ale malo to presne opačný efekt. Molly sa od vďaky rozplakala a mamu objala. Ďakovala jej pri tom.
"Stanem sa ochrancom fénixovho rádu a moja dcéra zasa jeho zbraňou. Porazíme Voldemorta. Po boku Harryho. Ale aj vás ostatných. Vyhráme tento boj a získame konečne mier." Preniesla mama. Toto bola Sirtila! Nešlo len o moc. Bola mudrcom. Mohla ľudí viesť! Pôjdem tam, kam pôjde ona. A zabijem všetko, čo by jej chcelo ublížiť, alebo vziať život. Moja vlčica spokojne zavrčala. Súhlasila.
"Ari? Čo je?" Spýtala sa ma mama.
"Žiaria ti oči na zlato."
"Len sa teším na ten boj." Usmiala som sa. Cítila som, že sa mi zaostrili zuby. Preto Ron, ktorý to videl, zbledol.
"Super!" Zvolali dvojčatá.
"Si ako žralok."
"Len ich nemáš tak veľa." Povedalo spoločne. Prešla som si jazykom po zuboch a zahnala silu vlčice. Zas som mala ľudské zuby.
"Ale nie..."
"Toto je nuda..."
"S tými zubami si..."
"Proste na zožratie." Povedali dvojčatá. Rozosmiala som sa.
"Máš ho pod kontrolou. Vlka." Povedal do ticha otec. Pozrela som sa naňho. Niečo som si uvedomila.
"Oco, vlk nie je tvoj nepriateľ. Je tvojou súčasťou či chceš, alebo nie. Zatiaľ čo ty o ňom rozmýšľaš ako o beštii, pre mňa je moja vlčica sestra. Volám ju tak. Sestrička. Dáva mi moc, keď ju potrebujem. Premieňa môj strach, na silu a hnev. Môžem sa postaviť komukoľvek. Vycítim, keď má niekto problémy. Nepomohol ti snáď vlk, keď si potreboval pomoc. Keď si potreboval silu a odvahu?" Mlčal a napokon trochu prekvapene prikývol.
"Možno som mladšia ako ty, ale som skúsenejšia. Neboj sa otec. Naučím ťa nebáť sa sám seba. Keď sa zo svojím vlkom spriatelíš, dokážeš ho ovládnuť. Ja som sa ako vlkolak narodila. Pre mňa je vlčica prirodzená. Neberiem ju ako votrelca, ale ako spoločníka. Ja si neviem svoj život bez nej predstaviť. Poď so mnou na lov. Počas splnu. Chcem, aby tvoj vlk spoznal svoje šteňa. Aby ma rešpektoval. Pretože viem, že som silnejšia ako ty a tvoj vlk. Naučím ho rešpektu."
"Nie, určite to bude nebezpečné." Mama sa zasmiala.
"Čo?" Ohradil sa. "Ty s tým súhlasíš? Chceš dovoliť našej dcére, aby so mnou cez spln bojovala?"
"Ach, môj drahý Remus. Skôr sa bojím o teba. Ty si ju nikdy nevidel bojovať. A nie len že ju nechám postaviť sa tebe. Ja jej dovolím postaviť sa smrťožrútom."
"Je neplnoletá! To nedovolím!" Povedal a v hlase mu znel vlk. Mama sa len zasmiala. Postavila som sa vedľa nej a na otca som otvorene zavrčala.
"Skús nás zastaviť." Povedali sme s mamou jednohlasne.
"Trénovali sme 15 rokov. 15 rokov, Remus! Naše dieťa je nechutne silný protivník. A ja ju budem chrániť kamkoľvek sa rozhodne ísť. Do tohto boja ideme spolu, či to dovolíš, alebo nie!"
"Zion, naozaj chceš svoje dieťa vystaviť priamemu boju?" Nechápala Molly.
"Moje dieťa nie je ako tvoje, Molly. Moja dcéra je... ako si to povedala, keď sme vošli do hradu?"
"Mutant. Som mutant! Napoly čarodej, človek, jednorožec a vlkolak."
"Ako X-men." Povedal potichu Harry. Nechápavo som sa naňho otočila.
"Ako čo?"
"Ale to nič." Mávol rukou. Hermiona sa zasmiala.
"Ten pojem je od muklov. X-men je vlastne mutant. Niekto, koho DNA je iná, než obyčajného človeka. Takýto ľudia, mutanti, ľudia X, majú iné schopnosti."
"Netušil som, že muklovia majú takých ľudí."
"Nie je to skutočné. Len vymyslený príbeh." Objasnila Siriusovi Mia.
"X?"
"X-man?"
"Skôr X-woman."
"Ona je ale Artemis."
"Možno by sme jej mohli dať prezývku s tým X."
"Ako Artemix?"
"Alebo Xemis?"
"Možno Arxemis."
"Čo je to za blbosť? Arxemis?"
"A Xemis? To ti znie dobre?"
"Radšej Artemis." Povedali napokon jednohlasne dvojčatá.
"Prepáč, zlatko. Tvoje meno sa nedá s X skomoliť, ani keby sme veľmi chceli." Povedal mi Fred.
"Presne tak." Dodal George. Zasmiala som sa.
"Ari bude v poriadku. Naozaj."
"Takže nemám na výber? To mi hovoríš?" Spýtal sa otec mami. Prikývla.
"Je silná Remus. Daj jej šancu ukázať ti, ako veľmi. Budeš prekvapený."
"O tom nepochybujem." Povedal rezignovane. Mama k nemu prišla a pobozkala ho.
"Je silná. Silnejšia než si myslíš. Možno silnejšia, než by si chcel."
"V tom prípade sa bojím, aby nedopadla ako ty..." Povzdychol si.
"Nemáš tušenie, ako veľmi som sa o teba bál." Mama ho objala.
"O čom to hovoríte?"
"Prekvapivo mi odpovedal Sirius. "Tvoju mamu uniesli, pretože je výnimočná a silná. Pretože vie liečiť. Remus a ani nikto z nás sme jej nemohli pomôcť. Remus sa bojí, že ak sa o tebe a tvojej sile dozvie Voldemort, bude ťa chcieť na svoju stranu. A urobí aj nemožné, aby ťa získal."
"Mňa sa mu nepodarí zverbovať na svoju stranu."
"Ani keby sa ti vyhrážal smrťou Zion?" Dodal smutne.
To ma prekvapilo. Nedokázala som odpovedať.
"Nie sme taký, akými sme boli vtedy. Ja, ty, Remus, Severu, Albus... Všetci sme zosilneli. Zmenili sme sa. Zvládneme to. Všetko. Mňa nedostanú, ani keby veľmi chceli. Keď som obalená štítom, nikto sa ma nedotkne. A jeden štít udržím aj keď spím. Ak by ma chytil, nič by z toho nemal."
"To vážne?" Spýtal sa Sirius z nádejou. Aj otec bol prekvapený.
"Nie som taká chudera, akou som bola." Otec k nej prišiel a chytil jej tvár do dlaní.
"Nikdy si nebola chudera. Bola a stále si tá najúžasnejšia žena akú poznám." Pobozkal ju.
"Asi budem grcať..." Ozval sa Moody.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aurora Aurora | 13. května 2013 v 12:22 | Reagovat

asi budem grcať :D :D :D perfektné... :D

2 Kristen Kristen | Web | 13. května 2013 v 16:51 | Reagovat

Nerada začínam od konca ale Moody to zaklincoval :D Asi budem grcať :D Haha :D Jaj Remus sa bojí o Ari dobrý tatko to je :) Pekná kapitola a dvojčatá ako skomolovali jej meno s X :D

3 Petuus Petuus | 14. května 2013 v 19:04 | Reagovat

Ja že som už komentovala .... moja pamäť je asi v zlom stave... no nevadí Zion je riadne mocná a Ari tiez. Je to supeeer a vyhráli sme nad USA supeeeeer....:-) :-) :-) :-) :-) :-) :-) :-) :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama