16. Kapitola – Vždy a navždy

4. května 2013 v 11:59 | Shadowofhope |  Bez nádeje prichádza beznádej

Viem, dlho som nepridala novú kapču, ale teraz budú pribúdať takto pomaly. Prepáčte, ale maturujem a poviedka je to posledné čo ma teraz zaujíma :D Napriek tomu som dala teraz všetko bokom a dopísala 16. kapču. Je to trochu zvrat, tak som zvedavá čo poviete, ako ma budete preklínať a čo si o tom pomyslíte :) :D V každom prípade je kapitola... ehm... zaujímavá, si myslím :D Tak pekné čítanie muklovia :)

Vaša Shadowofhope




Bolo zvláštne sledovať ako sa moje dieťa mení z vlka na ľudské dieťa. Artemis mala rovnako modré oči ako ja.
Zaujímalo ma, či má aj moje schopnosti. Moju moc. Bude vedieť liečiť? Bude odolná voči temnej mágie viac ako ostatný? Alebo zdedila len farbu očí? Ale to nebolo všetko, jej oči občas menili farbu na zlatú. Nevedela som, čím to bolo.
Aj Remus mal po premene jasnejšie oči. Alebo keď sa nahneval a jeho vlk vyšiel na povrch. Akoby to spôsoboval vlk v ich vnútri. Možno to tak naozaj bolo. Najrozumnejšie vysvetlenie bolo také, že Artemisine ľudské oči sú modré po mne, ale jej vlčica má zasa zlaté oči ako Remus. Preto sa jej asi menili. Dávalo to najväčší zmysel a čoskoro som o tom bola presvedčená.
Taktiež Regulus sa na Artemis díval trochu čudne. Niečo ma ale prekvapilo. Nezdalo sa, že by Artemis premena bolela, práve naopak. Vyzerala skôr, akoby bola animágus, ktorý sa len mení na zviera. Bezbolestne a rýchlo.
Toto bola vec, ktorej som sa nesmierne desila. Že bude moje dieťa pri premene trpieť a ja s tým nič neurobím. Artemis ale nič pri premene nebolelo. Necítila som, že by ju to vôbec trápilo. Možno je narodenie a stvorenie vlkolaka nejako odlišné.
Ďalej som uvažovala prečo sa narodila tak skoro a ako je možné, že je napriek tomu celkom zdravá. Toto mi prekvapivo objasnil Regulus.
"Ide o to, že je napoly vlk. Zviera dospieva skôr. Preto je len maličká, ale zdravá a v poriadku." Povedal mi vtedy. Upokojilo ma to. Artemis bola naozaj maličká, ale vedela som, že je silná a zdravá.
Ďalej som uvažovala, či nebude krvilačná. Došla som ale k pár záverom o ktorých som už bola vlastne presvedčená. Artemis chráni pred bolesťou moja krv. Dokáže sa premieňať bezbolestne a rýchlo. Tiež si myslím, že pre bielu mágiu, kolujúcu v jej žilách, nebude krvilačná. No vďaka Remusovej DNA bude schopná kedykoľvek bojovať. Myslela som si, že som jedinečné dieťa, ale oproti Artemis som slabý odvar. Predsa len... byť dieťaťom vlka a jednorožca? Láskavosti a desivosti? Bude to dieťa harmónie. Šedá - farba medzi bielou a čiernou.
Dúfam, že po mne podedí citlivosť voči čiernej mágii. Pomôže jej to rozoznať dobrých a zlých ľudí. Pravých a falošných priateľov.
"Zion?" Ozval sa do ticha Regulus.
"Čo sa deje?"
"Chcel som vedieť... po tom, ako sa trochu spamätáš z pôrodu, mohla by si skúsiť niečo vymyslieť s mojím temným znamením?" Celkom som zabudla na to, po čom Regulus najviac túži.
"Prepáč, Regulus. Samozrejme. Daj mi tri dni a potom z teba začnem vyháňať temnotu kúsok po kúsku." Regulus uľavene vydýchol. Usmiala som sa a pohladila som Artemis po hlavičke. Pästičkou mi chytila čierny prameň vlasov a jemne zaťahala. Zasmiala som sa. V jej veľkých očiach hrali veselé iskričky.
Tešila som sa na to keď vyrastie. Bola som zvedavá. Každý rodič je asi zvedavý na to, aké bude jeho dieťa keď vyrastie. Bola som presvedčená, že pre ňu spravím čokoľvek. Remusa som milovala, ale moja láska k Artemis sa s láskou k nemu nedala porovnať. Artemis sa pre mňa stala stredom vesmíru.
Potiahla si moje vlasy k tvári a kýchla. Potom sa zaškerila. A odhalila zúbky. Normálne dieťa nemá mať v tomto čase zuby, ale už ako vĺča mala malé ostré tesáky. Cítila som ich, keď mi ako vlk žužlala palec na ruke.
Teraz, keď s nami na našej výprave už išlo aj dieťa, tak sme dbali viac na našu bezpečnosť, než kedykoľvek predtým.
Artemis prekvapivo nerobila veľa hluku, ale aj keby, vďaka kúzlam by to nebol problém. Avšak vedeli sme, že keby ju dostali, spravili by sme všetko, čo by po nás temný pán chcel. Nie len ja, ale aj Regulus. Artemis mu neskutočne prirástla k srdcu.
O tri dni som naozaj začala liečiť Regulusa. Bolo to komplikované a zdĺhavé. Temná mágia mu prúdila celým telom i keď len mierna dávka, ktorá sa sústredila hlavne na znamenie na ruke. Nemohla som ani pohlcovať takúto číru temnotu priamo do seba. Mohlo by ma to vážne zraniť. Akoby to bol smrteľný jed.
Preto som presúvala tú temnotu do rastlín, ktoré boli okolo nás. Každý deň mi kvietok
umieral priamo pod rukou a tráva okolo neho vyschla a umierala spolu s kvetom. Takto som postupne vyťahovala temné znamenie z jeho ruky. Malo to lepší efekt, než by som si kedy pomyslela. Nielen že jeho znamenie bledlo, ale vždy, keď som do Regulusa presunula svoju bielu mágiu jednorožca, mizli aj účinky samotného znamenia.
Až o mesiac som bola s celým procesom hotová a Regulus bol od Voldemorta celkom oslobodený. Omnoho viac sa usmieval a žartoval, aj keď sme s hľadaním horcruxov veľmi nepokročili. Tešila som sa spolu s ním.
K tomu všetkému sme sa starali o malú Artemis. Všetko vyzeralo byť super, keby sme neboli na úteku, nebáli sa o svoje životy a nechýbali mi moji priatelia. Nemali sme ani žiadne správy o tom, čo sa deje vo svete. My sme bojovali vo vlastnej vojne.
Po mesiaci sme sa však pohli smerom v pred. Našli sme úkryt jedného horcruxu. Našla som ho ja, pretože jeho temnota na mňa priam jačala spod jedného útesu. Zistili sme, že je to vlastne jaskyňa.
Tešila som sa, že sme konečne našli prvý, ale potom prišlo iné a hrozné zistenie. Ja som do jaskyne vojsť nedokázala. Bola príliš temná. Jej vnútro ma na smrť desilo. Nemohla som sa tam nadýchnuť. Nechcela som tam pustiť Regulusa samého. Tvrdil mi však, že to musí urobiť. Chápala som to, ale moje srdce to proste odmietalo. Regulus ku mne podišiel a objal ma.
"Neboj sa Zion. Niečo ma napadlo." Odtiahol sa a usmial sa na mňa. Regulus si privolal na pomoc svojho domáceho škriatka Kreachera. Škriatok mu bol neuveriteľne oddaný. Doslova Regulusa miloval. Aj Regulus mal rád jeho, často o ňom hovoril. Škriatkovia sú mocný.
Preto som ich nechala vojsť do jaskyne a sama som s Artemis čakala na vrchole útesu, no v bezpečnej vzdialenosti. Počúvala som, či nezačujem jeho krik, ale cez vlny udierajúce o útes som nedokázala nič počuť. Motala sa mi z tej temnoty hlava. Preto som sa priblížila k lesu, ktorý tam bol a sadla si pod strom.
Artemis si niečo bľabotala. Nedávalo to zmysel a ani nemohlo. Skôr to boli také detské pazvuky pokusov o reč. Jej prítomnosť ma upokojovala. Čakala som hodiny. Mimovoľne mi začala žiariť koža od nervozity. Moja biela mágia ma obklopovala a trochu upokojovala. Artemis na mňa vyvaľovala svoje veľké modré oči. Uvedomila som si, že ma takúto ešte nevidela. Prinútila som sa upokojiť kvôli nej.
Pritúlila som si ju a čakala. Nič iné som robiť nemohla. Zaspala a práve v tej chvíli sa predo mnou ozvalo hlasné puknutie. Kreacher dopadol pár metrov predo mňa aj s Regulusovím telom. Dýchal, ale veľmi jemne.
"Regulus!" Pribehla som k nim. Regulus sa na mňa len usmial a ukázal mi jeden medailón z veľkým S. Horcrux. Získal ho. Pozrel sa na škriatka a povedal mu niečo čo ma znepokojilo.
"Vždy, pokým budeš živí, chcem aby si Zion pomáhal a Artemis chránil. Vždy. Oni dve sú pre mňa najdôležitejšie na svete. Rozumieš, Kreacher?!" Ten prikývol a rozplakal sa. Vydesilo ma to.
Chytila som Artemis do jednej ruky a druhú som položila Regulusovi na srdce. Odtiahla som sa, akoby ma popálil a rozplakala som sa.
Umieral.
A ani ja by som ho nedokázala vyliečiť.
"Kreacher, chcem, aby si Zion premiestnil niekam veľmi ďaleko. Za oceán. A nikdy nikomu nepovedal čo sa dnes stalo. To je rozkaz tvojho pána!" Otočil sa na mňa.
"Zničím horcrux poslednými silami čo mám. Zion, nevieme kde sú ostatné horcruxi, preto ťa prosím, aby si ich nehľadala. Nie teraz. Možno o pár rokov. Keď bude Artemis veľká a nebudeš sa o ňu musieť tak veľmi báť."
"Nie, nie, nie, nie, nie." Vrtela som hlavou a prerývane plakal.
"Nemôžeš ma tu nechať!"
"Kreacher ťa premiestni ďaleko od všetkých našich nepriateľov. Smrťožrútov aj jeho. Veľmi som chcel z Artemis spraviť bojovníčku. Silnú a nespútanú." Rozkašľal sa.
"Jej vlk je mocný. Cítiš to aj ty, viem to. Rozviň jej moc a nauč ju bojovať. Alebo tam kde budeš vyhľadaj niekoho, kto ju vytrénuje na bojovníčku. Bude potrebovať veľa sily, aby sa ubránila, ale aj aby bojovala. Zion, ty aj tvoja dcéra... obe ste výnimočné.
Tento boj sa len začína a obe budete musieť bojovať. Čaká vás ťažký boj, som o tom presvedčený. Preto sa uč. Uč sa všetko čo budeš môcť. Dám ti poslednú radu, nad ktorou som uvažoval. Zion, sústreď sa na liečiteľstvo. Bylinky a kúzla. Na obranu. A svoju dcéru trénuj ako zbraň sily a útoku. Keď budete bojovať spoločne, budete neuveriteľné. Rád by som vám pomohol, ale moja cesta tu končí.
Tiež by som rád videl Volde..." to slovo zaniklo v ďalšom kašli, "keď uvidí mocnú Artemis a teba. Mocný štít. Keď sa potom spojíš s Dumbledorom, potom, keď budete obe mocné, som si istý, že tento boj spoločne vyhráte." Regulus vytiahol prútik a namieril ho na horcrux.
"Skôr, než to urobím, mám posledné želanie. Splníš mi ho, Zion?"
"Sa-mozrejme." Povedala som roztrasene.
"Pobozkaj ma, prosím. Na rozlúčku." Rozplakala som sa. Vzlyky mnou otriasali a musela som sa odvrátiť. Aj Artemis začala mrnčať. Bola zo mňa rozrušená. Cez slzy som sa pozrela na Regulusa. Jemne sa usmial. Naklonila som sa a naše pery sa spojili. Nebol to dlhý bozk, ale obaja sme doňho dali všetku lásku, ktorú sme k tomu druhému cítili. Odtiahla som sa.
"Milujem ťa, Zion. Teraz a navždy. Ešte posledná vec. Na miesto tohto horcruxu som tam dal presnú repliku s odkazom. Myslím, že ho to rozzúri." Ticho sa zasmial.
"Len ty a Kreacher budete vedieť, že jeden z horcruxov je zničený. Kreacher o tom nesmie nikomu povedať, chcem, aby si to povedala vo chvíli, kedy si budeš myslieť, že je to nutné. Nevystavuj sa zbytočne jeho hnevu. Rozumieš?" Prikývla som.
"Dobre... to je dobre." Zdvihol prútik a zašepkal kúzlo ktoré som nepočula. Ozvala sa rana, z medailónu vyletel čierny mrak a celý Regulusa pohltil. Ten akoby horel. Moja moc mi prúdila v tele ako už dávno nie. Chcela som sa k nemu vrhnúť a zachrániť ho, no Kreacher ma zadržal. Bolo neskoro. Horel. Až kým z neho nezostal len popol.
Začala som neovládateľne kričať a plakať. Trvalo to dlho a k môjmu náreku sa pridal aj Kreacher a Artemis. Asi po pol hodine som sa nahla k popolu a zodvihla rozdrvený medailón. Všimla som si ale ešte niečo.
Regulus okolo krku nosil retiazku. Striebornú retiazku. Zdvihla som ju a všimla som si, že na jej konci je tiež otvárací malý medailón.
Otvorila som ho. Neviem odkiaľ mal Regulus tú fotku, ale na jednej strane som bola vyfotená ja, Sirius, James a Lily. Spoločne vyškerený.
A na druhej strane bolo vyryté: Vždy a navždy. Bol tam aj papierik. Roztvorila som ho. Stálo tam: Vždy budem stáť na strane dobra a bojovať po boku ľudí, ktorých milujem a obdivujem a Navždy budem chrániť to čo mi je drahé. R.A.B.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Petuus Petuus | 4. května 2013 v 22:33 | Reagovat

Nie nie nie ja asi začnem plakať.... Toto mi nerob.......Nádherné dojemne krása úplne super

2 Aurora Aurora | 5. května 2013 v 11:42 | Reagovat

aké pekné... now and forever...som fakt zvedavá, ako to bude pokračovať

3 Kristen Kristen | 5. května 2013 v 20:09 | Reagovat

No... Regulus je dead... áno trochu necitlovo som to napísala a je mi to ľúto Regulusa som mala vždy ako postavu rada. Bola to smutná kapitola to ako si vypýtal bozk a vyznal jej lásko, mala som zimomriavky. Som zvedavá čo bude ďalej a že kedy znovu spojiš cesty Zion a Remusa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama