14. Kapitola – Pomoc

22. dubna 2013 v 17:51 | Shadowofhope |  Bez nádeje prichádza beznádej

HLASUJTE v ANKETE na konci ČLÁNKU :)
Mám dilemu a potrebujem pomoc ↑ :D sa mi príbeh v hlave odohráva tak, že by to mohlo skončiť všeliako.
(Stále môže byť s Remusom, preto je v ankete aj on - ale hlasujte tak ako by ste to sami chceli ja vám to prispôsobím)
Tak snáď sa vám kapča bude páčiť :) spomenula som tam toho na koho som zabudla
Pekné čítanie.
Vaša Shadowofhope



Po pár dňoch sa mi zvuk klopania začal spájať zo strachom, bolesťou a utrpením, či ponížením. V každom prípade som vedela, že od teraz budem zvuk klopania nenávidieť. Desil ma a pritom to bolo také prosté gesto slušnosti.
Je to niečo také, akoby vás niekto udrel vždy, keď niečo spravíte. Už sa potom začnete natiahnutej ruke uhýbať automaticky. Bez toho, aby ste si to uvedomovali. Toto bolo len tisíc krát horšie. Našťastie im moja moc nedovolila, aby ma znásilnili, no ublížiť mi stihli vždy. Začala som svoju moc nenávidieť. To čím som. Hnusila som sa sama sebe. Ošetrovala som ich...
Niekto zaklopal a mňa chytila panika. Automaticky som sa pri tom zvuku prikrčila čakajúc niečo zlé. Bol to Severus Snape. Videla som ho zatiaľ len dva krát a ani raz sa ma nedotkol. Nevyvyšoval sa na mne, ani nezneužíval moju moc. Nosil mi jedlo i keď som takmer nič nejedla, vždy mi tanier naložili poriadnou dávkou.
Severus sa na mňa krátko pozrel a zostal stáť. Zarazilo ma to. Väčšinou jedlo položí, pozrie na mňa a odíde. Teraz ale zostal stáť. Chce mi tiež ublížiť? Chce ma tiež ponížiť? Prišiel k posteli na ktorej som sa chúlila a posunula som sa do vankúšov. Bola som celá vyplašená. Bála som sa ho a pritom mi nikdy nič zlé nespravil. Lenže mi ani nikdy nepomohol. Možno bol problém práve v tom.
Usadil sa na kraj postele. Bol ku mne chrbtom, takže som mu nevidela do tváre.
"Nikdy po tebe nebudem chcieť sex." Povedal mi na rovinu. Pozrel na mňa kútikom oka a zasa sa odvrátil.
"Ale taktiež ti nikdy nepomôžem. No ak sa niekedy vzbúriš, nebudem ti stáť v ceste." Postavil sa a prešiel k dverám.
"Prečo?" Pípla som a prekvapilo ma ako mi hlas chrapčal. Veľmi som ho nepoužívala. Otočil sa ku mne.
"Pretože si chrabromilčanka a preto, čo si pre mňa spravila v piatom ročníku." Evidentne som sa zatvárila až príliš nechápavo.
"Nechaj to tak." Otvoril dvere a odišiel. Zostala som tam zarazene sedieť. Nech som uvažovala akokoľvek, nevedela som prísť na to, o čom to do pekla hovoril. Ja som pomohla Severusovi?
Na nič také si nespomínam. Ľahla som si a zaspávala som s tým, že som uvažovala nad tým, čo Severus povedal.
***


Videla som, ako do Severusa sotili a on dopadol tvrdo na zem. Chalani, ktorý ho zhodili sa rozosmiali. Boli to chrabromilčania. Nepoznala som ich.
Oviala ma bolesť, ktorá sa liala zo Severusa. Ako z jeho srdca, tak z rany na lakti. Chalani odišli a mňa ovládla moja moc. Popohnala ma k tomu, čo som chcela sama spraviť. Kľakla som si k Severusovi a začala som mu ošetrovať ranu na ruke. Prekvapenie v jeho očiach ma trochu pobavilo.
Následne som mu pohladila srdce a uvedomila som si v plnej sile, ako sa tento chalan cíti sám a ukrivdený. Nemal priateľov a ani nikoho, kto by mu rozumel. Vtiahla som toho do seba čo najviac a za celú dobu štúdia to bol prvý okamih, kedy som na jeho tvári videla jasný úsmev. Okamžite ho ale vystriedala ľadová maska.
Vtedy som meno chlapca nepoznala, ale teraz som si spomenula.
Zrazu ma ale Severus chytil a začal mnou triasť. Volal moje meno. Zamračila som sa. Čo sa to deje? Zmetene som otvorila oči. V šere izby a rozospatá som si spojila realitu zo snom. Nelomcoval mnou Severus, ale jeho tvár nahradila Regulusova, ktorú som v šere rozoznala.
"Čo? Čo to..." Poplašene som ho od seba odohnala a posunula sa od neho čo najďalej. Ani Regulus mi nikdy neublížil.
"Zion, poď."
"Čože?"
"Všetko ti vysvetlím neskôr, len mi prosím ver."
"Ty žartuješ?!"
"Myslím to vážne. Odchádzam. Ideš so mnou?"
"Odchádzaš? Alebo utekáš?"
"To druhé."
"Zrádzaš Voldemorta?" Pri jeho mene sa strhol.
"Nemôžem zradiť niečo, v čo som nikdy neveril. Prosím Zion."
"Ale prečo?" Prečo by ma bral zo sebou? Nešlo mi to do môjho rozospatého mozgu.
"Pretože mám strach ujsť sám. Pretože viem, že pre Siriusa si ako rodina. Pretože za ten čas som si ťa sám obľúbil. Pretože si v mojom temnom svete moja jediná šanca na vykúpenie. Len ty ma dokážeš zbaviť temnoty a priviesť na svetlo. Potrebujem tvoju pomoc a ty zasa moju. Budem ťa chrániť, oslobodím ťa, no na oplátku budem chcieť, aby si bola po mojom boku než urobím čo mám v pláne."
"V pláne?"
"Zničiť Temné... Voldemorta." Povedal jasne. Šokoval ma.
"Ale prečo? Ja tomu nerozumiem. Prečo sa mu obraciaš chrbtom?"
"Donútili ma otočiť sa chrbtom k tomu, čomu som sám veril. Donútili ma, aby som si dal vytetovať znamenie. Chceli ma donútiť zabiť, ale to som neurobil. Nedokázal som to. A donútili ma zavrhnúť jedinú osobu, ktorú som miloval."
"Koho?"
"Siriusa..." Z jeho slov sa mi rozbúchalo srdce. Cítila som, že mi hovorí pravdu.
"Idem s tebou. Ale ako chceš odísť?" Chytil ma za zápästie a ja som sa trochu strhla. Pustil ma.
"Prepáč. Chápem, že po tom čo ti to robili nemáš mužov práve v láske."
"To nič." Postavila som sa a chytila som Regulusa za lem trička na chrbte.
"Drž sa ma, nech sa na teba nemusím obzerať."
"Dobre."
"Našľapuj potichu a ak ti naznačím, aby si sa uhla, tak sa hneď uhni."
"Dobre." Potom sme v tieňoch budovy vyrazili preč. Ak išiel niekto okolo nás, Regulus ma zakryl svojím telom a tváril sa nenápadne. Niekde po ceste mi pošepol.
"Ešteže si taká malá." Zdalo sa mi, že je v jeho hlase pobavenie, ale istá som si tým nebola. Mala som ale chuť ho za tú poznámku kopnúť do nohy. Nie som malá, to len ostatný sú giganti. Do frasa... som útla, nie malá! To je rozdiel.
Ako sme bežali chodbami, tak mi moje srdce udieralo o rebrá.
"Reg? A čo vonku? Tam nebudú hliadky?" Pošepla som mu.
"Sú, ale máme to načasované."
"Ako to myslíš?" Neodpovedal.
Dostali sme sa von a závan čerstvého vzduchu a pohľad na oblohu mi vyrazil dych. Regulus ma chňapol za ruku a vyslovene sme sa rozbehli k stromom. Niekto po nás vystrelil kliatbu, ale letela tak mimo, že to rozhodne nebolo mierené na nás. Dovolila som si sa obzrieť.
Severus.
To on mal hliadku a pálil po nás kliatby, ktoré nás nijako neohrozovali.
Postrehla som, že sa nebadateľne pousmial a keď zbadal prichádzať iného smrťožrúta, ktorý sa prišiel pozrieť čo sa deje, vyhlásil poplach.
To už bolo ale neskoro.
Regulus, na rozdiel odo mňa, spravil skúšky z premiestňovania. Zacítila som trhnutie a boli sme preč.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aurora Aurora | Web | 22. dubna 2013 v 18:47 | Reagovat

OOOOOO so SEVERUSOM?! do čerta,páni.. teraz mám dilemu,či Rem, alebo Seve... strašne ma to ťahá k nemu...

2 Shadowofhope Shadowofhope | Web | 22. dubna 2013 v 19:58 | Reagovat

:D tak to mi moc nepomohlo zatiaľ je všade rovnako hlasov :D

3 Marow Marow | Web | 22. dubna 2013 v 21:36 | Reagovat

BIGG LIKEE! :)
Brala bych Severuse, ale nemám srdce nechat Rema samotného :( .. Nechceš je dát do trojky? :)) .. Nebo tam dát znovu mě a byla bych Remusova tajná láska z dětství? :3 :D .. Jinak, tebe už mám v hlavě jako postavu v té mojí povídce :P Teš se! :))

4 Kristen Kristen | 23. dubna 2013 v 9:31 | Reagovat

Remus Remus Remus
Myslím že môj názor ti je jasný :)
Kapitola bola pekná je super, že Regulus jej pomohol utiecť hneď ju s úsmevom môže predať Remusovi do náručia :D

5 LaurelGee LaurelGee | Web | 23. dubna 2013 v 11:11 | Reagovat

Tak, ja som rozmýšľala, či dám do ankety Regulusa alebo Seva, ale nakoniec som sa rozhodla pre Seva.... Pre neho mám strašnú slabosť. :-)  :-P

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama