13. Kapitola – Stretnutie

20. dubna 2013 v 19:13 | Shadowofhope |  Bez nádeje prichádza beznádej

Teraz mi bude trvať dlho než pridám novú časť, pretože budúci týždeň mám jednu časť maturity...
Nie som z toho nadšená, ale čo už. Tak mi držte palce. Mám obhajoby v utorok okolo 9:00 :D
Myslím, že tam skolabujem, ale to nevadí, vaša Shadow to prežije a potom sem niečo pridá.
Tak zatiaľ ahoj, a pekné čítanie.
Vaša Shadowofhope



(Remus pred pár hodinami)


Nervózne som kýval nohou a díval sa na dvere veľkej siene. Zion stále nechodila. Kde je toľko?
"Hej, vlčiak! Pokoj! Nepreháňaš to? Nemešká ani 5 minút a ty už ideš vyletieť z kože."
"Sirius má pravdu. Až moc si na nej začal lipnúť. Daj jej trochu priestor." Zastal sa Siriusa James. Možno majú pravdu. Pomyslel som si, ale zároveň som mimovoľne ticho zavrčal. Sirius sa uchechtol a James ma chytil za rameno. Súhlasil som s nimi. Moc Zion obmedzujem. Nepáči sa mi keď nie je pri mne. Ja aj vlk ju radi strážime a nespúšťame z očí. Preto som tým dvom nevenoval jediný pohľad.
Zrazu do siene vbehol zadýchaný Frank. Pozrel sa k profesorskému stolu, nadýchol sa a spustil.
"Smrťožrúti práve napadli Zion! Uniesli ju! Nedokázal som nič urobiť! Vyhodili ju z piateho poschodia a než dopadla na zem, tak sa premiestnili niekam preč. Bolo ich sedem! Nedokázal som... jej pomôcť! Zion je preč!" Zvolal na celú sieň.
K Frankovi pribehlo jeho dievča, Alica a pomohla mu si sadnúť. Riaditeľ sa okamžite postavil a my zarovno s ním. Vybehli sme zo siene na miesto, ktoré nám Frank povedal. Bolo tam veľa črepín z okna.
Tentoraz sa mi z hrdla dralo naozajstné vrčanie, ale ovládol som sa. Zabijem ich. Pošepkal môjmu vedomiu vlk. Najskôr ju nájdeme. Oponoval som mu. A potom ich zabijeme. Odpovedal mi späť.
Zacítil som hlad po krvi. Za pár dní je spln. V tieto dni mám s vlkom najlepšie spojenie a bývam najviac vyčerpaný, pretože bojujem z jeho krvilačnosťou a myšlienkami, ktoré mi posiela.
Teraz som im ale nechával voľný priebeh. Vlk je stopár a lovec. Ak ju dokážem nájsť z niekoho pomocou, tak z tou jeho. Pretože jeho intuícia mi poradí, čo mám robiť.
Zion vydrž! Nájdem ťa! Len počkaj!


(Zion - súčasnosť)


Sedela som na posteli a dívala som sa na stenu. Čo iné som tu mala robiť? Mohli mi dovoliť sa prejsť. Premiestňovať sa neviem, takže by som ďaleko nezdrhla.
Striaslo ma ako nikdy v živote. Zimomriavky som mala tuším aj na lýtkach. Postavila som sa oproti dverám a oprela som sa o stenu.
Niekto pomaly zaklopal. Znelo to až lenivo.
Vedela som moc dobre kto tam je. Z tej temnoty sa mi robilo zle. Myslela som, že sa povraciam a moja koža žiarila. To som ešte nezažila, len z niekoho prítomnosti.
Moja moc ma chránila a to ani nebol v miestnosti.
Vďaka mojej moci som prestala cítiť strach a triaška ustúpila. Nedotkne sa ma. A teraz, keď som taká nabitá mocou ma nezabije ani Avada. Temné kúzla mi teraz len skĺznu po tele. Vošiel dnu.
Vyzeral ako bledý had zabalený v plášti. Moja moc mi prezradila jedno. Voldemort nemá dušu. To čo z nej zostalo sa za dušu považovať nedalo. On si ju potrhal na kusy. Aj cez upokojujúce prúdenie mojej moci v tele som pocítila strach.
Rozdelil si dušu. Na to treba zabiť ľudí.
"Rád ťa spoznávam." Povedal mi. Nemal žiaden prízvuk, ale znel, akoby napoly syčal. On bol pravým odrazom fakulty do ktorej chodil. Bol to had.
"Čo po mne chcete?"
"Nemusíš mať strach. Nechcem ťa zraniť. Užitočnejšia mi budeš, keď budeš nažive." Čím to je, že keď vám niekto desivý povie, aby ste sa nebáli, tak sa budete báť ešte viac?
"Čo po mne chcete?" Zopakovala som svoju otázku.
"Najskôr malý test." Priblížil sa ku mne a ja som sa nalepila na stenu ako som len mohla.
"Nenávidíš ma?"
"Zavraždil ste mi rodinu. I keď nie osobne. Domyslite si." Napriek strachu som bola sama sebou. Rozosmial sa a natiahol ku mne bledú ruku. Pevne som privrela oči a čakala. On sa len zasa rozosmial. Odstúpil a ja som si vydýchla. Vytiahol prútik. Čakala som, že ma napadne, ale on sa namiesto toho porezal kúzlom na zápästí.
V tej chvíli sa vo mne spustil boj ako nikdy v živote.
Jedna moja polovica si želala, aby vykrvácal a druhá k nemu chcela okamžite pribehnúť a ošetriť ho. Na moju smolu je krv jednorožca prúdiaca v mojom srdci mocnejšia, ako moja myseľ. Spravila som tri malé, ťarbavé kroky smerom k Voldemortovi. Striaslo ma, no natiahla som sa po jeho zranenej ruke a dotkla som sa jeho rany. Zavrela som oči a vtiahla som jeho bolesť do seba. Cítila som pod rukou, ako sa mu rana zaceľuje. Sykla som od bolesti v ruke a pustila ho.
Odvážila som sa mu pozrieť do tváre. Jeho oči sa mi zdali červené. Myslím zrenice. Ale neboli. Mali len zvláštny odtieň hnedej, ktorá sa červenej podobala. Díval sa na mňa prekvapene.
"Len dotykom..." Znelo to takmer sklamane. Čo čakal? Že mu pri tom zatancujem hula-hula a namiesto podprsenky si dám kokosy? Musela som sa nad vlastnou predstavou pousmiať čo si on zle vysvetlil.
"Užívaš si to? Vzrušuje ťa, keď niekoho uzdravuješ?" Naplnil ma hnus. A odpor.
"Nie som ako vy. Nevyžívam sa v bolesti. Ani v svojej, a ani v nikoho iného." Voldemort sa načiahol v údere, ale napokon si to rozmyslel a ruku stiahol.
"Teraz ma tu budete držať, aby som vám liečila rany?"
"Múdre dievča. No nie len mne. Všetkým mojim smrťožrútom." Prišiel ku mne bližšie.
"Je mi zle z tej bielej mágie, ktorú z teba cítim. Mám neuveriteľnú chuť ťa zabiť. To by bola ale chyba a tie ja nerobím. No môžem ťa zlomiť a ubližovať ti, pretože máš pravdu. Ja sa v bolesti iných vyžívam." Pritlačil ma k stene svojím telom a sklonil sa mi k uchu. "Preto maj na pamäti, že vždy keď budeš ošetrovať jedného z mojich pešiakov, tak práve niekoho zabili. Niekoho nevinného. Možno nejakého tvojho priateľa. Možno hnusného mukla. Od teraz budeš liečiť vrahov. A nie len to. Nebudeš im liečiť len rany..." Pritlačil sa na mňa svojím... šokoval ma. Doslova mi vyrazil dych.
"Budeš ich aj uspokojovať." Zasmial sa.
"A mňa tiež." Zahrabol mi ľadovou rukou do vlasov a bolestivo ma potiahol. Neubránila som sa výkriku. Zhodil ma na zem a odišiel.
Prišlo mi zle, no čo bolo horšie... rozplakala som sa. Toto by ma nikdy nenapadlo... Čo mám robiť? Nikdy sa odtiaľto nedostanem.
Mám len dve možnosti.
Nechať sa zabiť, alebo sa podvoliť. Nevedela som, čo je horšie. V ten deň za mnou už nikto neprišiel.
V ten deň som sa zo zeme nezdvihla. Bola som zlomená na kusy... a bála som sa, ako dlho vydržím...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Petuus Petuus | 20. dubna 2013 v 20:26 | Reagovat

Aaaaa naco som to teraz čítala???, Budem mat nočně mory........ inak držím palce na maturitu.... :-)  :-) :-)

2 Aurora Aurora | Web | 21. dubna 2013 v 10:25 | Reagovat

no pekne. to je v prdeli :D ale Remusko tam napochoduje ako superhrdina a roztrhá tú hadiu skazenosť na kusy :D :D
ináč, Voldemort má... to?! lebo keď sa premenil, tak už nebol človek, a keďže nemá nos, je dosť možné, že ani TO nemá... lebo hady To nemajú... či? O_O

3 Kristen Kristen | 21. dubna 2013 v 15:26 | Reagovat

[2]: zaujímavá teória no myslím že o TO neprišiel :D možno keď sa premenil zaklial si tú partiu aby sa jej nič nestalo :D
Kapitola bola... ach remus no úžasný bol páči sa mi ako opisuješ vlka ktorý v ňom žije dúfam že Zion čoskoro zachránia

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama