68. Kapitola – List a bolesť

31. července 2011 v 15:46 | shadowofhope |  Poviedka Harry Potter - Rosemaryina Cesta

Prelomová, kapitola. Je to 150 článok ktorý publikujem na svojom blogu.Je celkom dlhá nie? Za túto kapitolu ma Teressska asi zabije :D Ale risknem to. Pekné čítanie. Vaša Shadowofhope.


"ÁÁÁáááaaa! Pre boha! Čo to je?!" Zaziapal niekto na celú izbu.
Jessica.
Ukazovala na Rennda.
"Sklapni barbie!" zahriakla ju Monika.
Lily sa pozrela na čo ukazovala.
"Ona má pravdu? Čo to je Rose? Je to rozkošné!" Zvolala a pribehla ku mne.
Teda k Renndovi.
Ten k nej pricupkal po posteli a zvedavo sa na ňu pozeral.
"Fuj, nechytaj to!" Jačala ďalej Jessica.
"Dostaneš mor!"
Začala som sa strašne smiať.
"Mor? Vážne?"
Monika to vzdala a prišla k nám.
Vyvalila oči.
"Že to nie je to čo si myslím že to je?" Usmiala som sa.
"Kde si k nemu prišla?" Spýtala sa Lily.
"Našla som ho včera v zakázanom lese."
"Ty si bola včera večer vonku? Ale veď bol spln. To nevieš že v zakázanom lese žijú vlkolaci?" "Vlastne som nad tým ani raz nezauvažovala." Povedala som úprimne.
Lily potriasla hlavou a vzala si Rennda na ruky.
"Ako to že bol v tom hnusnom lese Griffin?"
"To nie je fér." Ozvala som sa.
"Ja som to najskôr vôbec nespoznala."
"Ty si nevedela, že je to Griffin?"
"Nie. Bolo to napísané na papieriku s jeho menom. Stálo tam Griffin Renndo."
"Aha. A čo s ním urobíš?"
"Nechám si ho."
"Vážne? Čítala som že sú niekedy väčší ako hipogrifovia. Teraz je to ok, ale čo potom, keď narastie?" "Idem ho dnes ráno odniesť Hagridovi, neboj sa."
"Tak potom je to super. Ja ti tak závidím Rose." Priznala som Monika.
Nechápavo som sa na ňu pozrela.
"Vieš skvele čarovať, všetko vieš, máš dvoch fénixov. A teraz máš aj Griffina."
Prikývla som, lebo som nevedela čo na to povedať.
Teda chcela som jej odvrknúť, že ona má aspoň rodičov, že ona nemá zjazvené celé telo, ale ovládla som sa.
Kľudne by som to všetko vymenila za pár minút s rodičmi.
Usmiala som sa.
Vydala som sa do kúpeľne, kde ma opäť prepadol ten pocit. Pocit, ktorý som nevedela definovať. S babami sme potom išli na raňajky.
Rozprávali sme sa o všeličom možnom a chalanom sa Renndo strašne páčil.
Práve mi ho kŕmil Sirius, keď ma z ničoho nič pobozkal Kaimei.
Zasmiala som sa a začali sme sa venovať jeden druhému.
"Rose?" Ozvala sa Lily.
Kaimei niečo zabrblal a ja som sa len zase zasmiala.
"Áno?"
"Asi prišla za tebou." Ukázala na sovu, ktorá stála na stole.
Zobrala som si list a ona odletela.
Na obálke bolo jediné slovo.
Wolfarein.
Striaslo ma zlé tušenie.
Otvorila som ho a začala čítať.

Moja milovaná Rose,
Je mi to veľmi ľúto.
Ani neviem ako ti to napísať. Je to strašne neosobné, ti túto vec oznámiť týmto spôsobom.
Vieš, že s výrečnosťou nemám problém, no teraz mi došli slová.
Napadli nás tý parchanti, toho Voldemorta.
Bolo ich priveľa a oznámili nám, že sa schyľuje k vojne.
Rose, buď opatrná, nech budeš robiť čokoľvek.
Prišli k nám keď sme najslabší a to v okamihu, keď sa schyľuje k premene. Ako iste vieš bol včera spln. Prejdem ale k časti ktorá mi roztrhala srdce na kusy.
Tý parchanti poranili Richarda.
Dych sa mi zastavil.
Bol smrteľne ranený a ja som preňho nemohol nič urobiť. Je mi to ľúto Rose. Keď sme sa začali meniť tak,

Ďalej som to nečítala.
Nemohla som.
Nevidela som text cez slzy.
List som v ruke pokrčila a začala strašne kričať.
Od zúfalstva, bolesti a beznádeje.
Kričala som až kým som vládala.
Potom som stíchla a len matne som si uvedomila, že sú všetci vo veľkej sieni ticho.
Práve som si uvedomila, čo znamenali tie moje pocity.
Moje srdce cítilo, že som prišla o to čo som najviac milovala. Plakala som a nahnevane som si zotrela slzy.
Postavila som sa a prišla k profesorskému stolu.
Doslova som buchla s päsťou, v ktorej som mala list o stôl, no nikto mi nič nepovedal.
List som posunula k Albusovi a odpochodovala preč.
V strede siene sa mi podlomili nohy a ja som sa zrútila na zem, kde som začala zase plakať.
"Rose..." Ozval sa veľmi potichu riaditeľ.
Počula som ho, len vďaka tichu čo vládlo v sieni.
Opäť som si osušila slzy a postavila sa.
Pozrela som sa naňho z hnevom v očiach.
"Nenávidím ťa." Povedala som potichu.
"NENÁVIDÍM ŤA !!!" Zvolala som s plného hrdla.
"To ty si mi povedal nech tu začnem študovať!! To TY si mi povedal, ŽE HO MUSÍM NECHAŤ TAK!!! Že sa o seba postará sám!!!"
Pomedzi zaťaté zuby mi ušiel dlhý vzlyk.
"JE TO TVOJA VINA !!! TO ŽE SOM TAM NEBOLA ABY SOM HO CHRÁNILA!!! NENÁVIDÍM ŤA ROVNAKO AKO VOLDEMORTA!!!" Začala som zase plakať.
Otočila som sa k odchodu.
"Rose..." Ozval sa znova, no tentoraz som počula ako mu preskočil hlas.
Zaslala som a pomaly sa k nemu otočila.
"Som najčistokrvnejšia čarodejnica na tomto svete. Ale k čomu mi to je, keď som jediná. Keď som jediná z rodu Renaldy. Voldemort mi vyvraždil celú rodinu. Áno, už to môžem povedať. CELÚ !!!!" Zajačala som.
"Som sama, dofrasa. Už NIKOHO NEMÁM!!" Zvolala som plná bolesti.
"To nie je pravda." Ozval sa riaditeľ.
Opäť som si osušila tvár.
"Tak prepáč, opravím sa. Už nemám RODINU!"
Stíchla som, pretože som si uvedomila, čo to tu vlastne robím.
Zavrela som oči.
"Odpusť Albus." Povedala som.
"Čože?" Šokovane sa na mňa pozeral.
"Odpusť, že sa chovám ako úplné tela. Kričím tu na svojho najlepšieho priateľa, nechcem prísť aj o teba." Povedala som a usmiala som.
Začal plakať.
"Prepáč... Nechcela som. Nechcela som ťa prirovnať k Voldemortovi. Nechcela som ťa obviňovať za Richardovu smrť. Nechcela som..." Hlas sa mi zlomil.
"Milovala si ho celím svojim srdcom Rose." Povedal potichu.
"Nič ti nevyčítam."
Zacítila som zaškrabanie na nohe a pozrela sa dole.
Renndo.
Zodvihla som ho na ruky a pozrela sa späť na Albusa.
"Myslím, že je Richardova duša v tom, čo práve držíš v náručí." Povedal mi a ja som prikývla.
Cítila som to.
Cítila som, že v Renndovi je kúsok z Richarda.
"Ospravedlníš ma z vyučovania? Potrebujem byť sama."
Prikývol.
Vydala som sa preč z veľkej siene.
"Rose..." Zvolal za mnou Albus.
Zastala som ale neotočila som sa.
"Vrátim sa."
To bolo jediné čo som mu povedala.
Odišla som do lesa, nájsť samu seba.
Keď sa nahodím do normálu vrátim sa.
Dávam tomu tak tri dni.
Rennda som si zobrala zo sebou, pretože to bola moja náplasť na zlomené srdce.
Objal ma smútok a ja som ho nechala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Teressska, Teressska, | E-mail | Web | 31. července 2011 v 16:19 | Reagovat

:-? zabijem, nezabijem ;-) asi tě nezabijeme. chceme vědět jak to dopadne :-P  :-D  toje velevážená Teressska :-D  :-D  :-D

2 aurora aurora | Web | 31. července 2011 v 19:32 | Reagovat

vedela som že v tom bude nejaká vražda. myslela som že zabiješ Kaimeia

3 martan49 martan49 | 1. září 2012 v 15:01 | Reagovat

táto časť ma najviac dojala skoro mi mi slzy vyšli z očí... je to naozaj smutné, že už nemá žiadnu rodinu aspoň má Rennda :)... naozaj skvelá poviedka

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama