67. Kapitola – Renndo

31. července 2011 v 14:19 | shadowofhope |  Poviedka Harry Potter - Rosemaryina Cesta
Keďže bola minulá kapitola taká krátka, tu je náhrada :D Pekné čítanie.Vaša Shadowofhope.


Opäť som bola na mieste kde som mohla v kľude premýšľať.
V zakázanom lese.
Prechádzala som sa tam už nejakú dobu.
Mala som strašne zlý pocit.
Niečo sa stalo a ja som nevedela čo.
Ťažilo ma na srdci.
No nech sa stalo čokoľvek, cítila som, že to otrasie mojim životom.
Dokelu, neznášala som keď mi niečo unikalo takto pomedzi prsty.
Rozbehla som sa v snahe ujsť pred bolesťou, ktorú som cítila v srdci a ktorej som nerozumela.
Bežala som asi desať minút vkuse a potom o niečo zakopla.
Ozval sa bolestný zvuk, ale nepatril mne.
Pozviechala som sa zo zeme a otočila sa. Vyvalila som oči.
Bolo to malé zvieratko.
Vyzeral ako levík, ale potom ku mne stočilo hlavu a ja som si uvedomila že je vtáčia.
Mal aj krídla.
Malé rozkošné krídla.
Vydal zvuk typický pre vtáka.
Zasmiala som sa.
Bol rozkošný.
Natiahla som ruku a on ku mne nemotorne prišiel.
Keď som sa ho dotkla, všetok zmätok mi zo srdca vyprchal. Zasmiala som sa.
Pritúlila som si ho a všimla som si, že na zemi bol papier.
Zodvihla som ho.
Tvor si oprel svoj zobáčik o môj krk a zapískal.
Neviem prečo ale vypadli mi z očí slzy.
Začala som strašne plakať.
Niečo sa vo mne zlomilo a ja som cítila akoby sa mi vytvorila diera v srdci a nevedela som čo ju spôsobilo.
No tento malý tvor mi ju zašil, tak že nekrvácala.
Sedela som na zemi a plakala neskutočne dlhú dobu.
Keď už som nemala žiadne slzy, osušila som si tvár.
Pozrela som sa na ten papier a prečítala čo na ňom bolo.
Griffin.
Vyvalila som oči.
Poriadne som chytila toho tvora a zodvihla ho do vzduchu pred seba, aby som naňho dobre videla. Ako je možné, že som len tak zakopla o griffina a vôbec som si neuvedomila čo to je za čudo.
Tieto tvory predsa vymreli.
Všetky.
Mal krásne jemný kožúšok ktorý sa leskol a jeho operená časť tela bola čiernej farby.
Jeho oči boli pre mňa najväčší šok, prisahala by som, že sú tie oči úplne rovnakej farby, ako Richarda. Položila som ho na zem a zamyslene si ho prezerala.
Nemôžem ho tu nechať.
Teraz je môj.
Hneď ako som na to pomyslela mi vyliezol do lona a schúlil sa tam.
Sledoval ma tmavo-fialovými očami.
Ja som mala svetlo-fialové.
Fialové oči sú znak rodu Renaldy.
Všimla som si, že na tom papieriku je ešte niečo.
Stálo tam Renndo.
"Renndo?" Zdvihol ku mne hlavu.
"To je tvoje meno?" Zapískal.
Zasmiala som sa.
"Ahoj Renndo. Ja som Rose." Pohladila som ho.
Hlavičkou sa mi obtrel o dlaň ruky.
Jeho malí leví chvost mi rytmicky búchal do nohy.
"Kde si sa tu ale vzal?" Spýtala som sa ho.
Zatočil hlavou na jednu stranu, akoby sa započúval do niečoho, o čom som nevedela.
Jeho predné vtáčie nohy sa mi zaryli do nohavíc a ja som zaúpela.
"Neboj sa, nenechám ťa tu. Ale neviem čo mám s tebou urobiť." Pazúriky stiahol.
Albus mi bude vedieť povedať čo s ním.
Postavila som sa.
"Chceš ísť so mnou?" Jediná odpoveď bola jeho kýchnutie.
Rozbehla som sa k hradu, ale než som k nemu dobehla, zaspal mi v náručí.
Celkom som zabudla na svoj zmätok v srdci.
Musela som sa postarať o Rennda.
Dobehla som až k chrličovi čo bol pred Albusovou pracovňou.
"Jahodová poleva." Typla som si.
Nič.
"Čokoládová žabka." Chrlič sa pohol.
Vydýchla som si.
Bolo dosť neskoro a predpokladala som, že Albus už bude spať.
Vtrhla som dnu bez klopania.
Na moju smolu bola vo vnútri profesorka McGonagalová a rozprávala sa z Albusom.
"No toto!" zvolala.
"Slečna Renaldyová! Ako si to predstavujete?! Byť o takejto hodine ešte hore! A dokonca sem vtrhnúť bez klopania?! Tak to je neuveriteľná drzosť. Neverím, že to robím, ale strhávam..."
"Dosť Minerva." Povedal Albus.
Stíchla.
"Čo sa deje Rose? Prečo si tu?"
Odhalila som mu čo som držala v rukách a Renndo sa na nich pozeral rozospatými očami.
"Je to Griffin, Albus. Našla som ho pred pár minútami v zakázanom lese."
"Vy ste bola v zakázanom lese?! O tomto čase?!"
"Dosť Minerva." Zopakoval Albus.
"Polož ho na stôl, moja drahá." Urobila som to a Renndo zaprotestoval.
V mojom náručí mu bolo asi dobre.
Zasmiala som sa.
"No tak Renndo."
"Renndo?"
"Našla som spolu s ním aj tento papierik." Podala som mu ho.
"To je naozaj zvláštne." Poznamenal.
Profesorku hnev opustil, pretože je premohla zvedavosť.
"Ale kde sa tu vzal Griffin? Nie sú náhodou vymretý druh?"
Renndo roztiahol svoje malé krídla a odrazil sa zadnými levími nohami od stola.
Vletel/skočil mi do náručia a zase sa mi zadrapil pazúrmi do tela.
"Obľúbil si ťa." Usmial sa Albus.
"To hej, ale táto láska dosť bolí." Skrivila som tvár ale Al sa mi len zasmial.
Posadil sa do kresla.
"To čo držíš, je asi posledný Griffin na tomto svete. Vybral si ťa. To že si ho našla práve ty nemohla byť náhoda. Aj keď teraz neviem povedať prečo je to práve tak. Ochraňuj ho Rose. Ten tvor nikoho nemá, tým som si celkom istý."
Prikývla som.
"Prišla som sem za tebou, lebo som nevedela, čo s ním mám vlastne robiť." Priznala som.
"Nechaj si ho. Netuším síce aký bude veľký ani či s ním nebudú problémy, no chcem aby si si ho nechala. Nemáš tu okrem Ebony žiadne zviera. Teda ešte aj okrem Félixa, samozrejme." Ten sa ozval s kúta miestnosti.
"No bež za Hagridom, nech naňho dohliada, kým budeš mať školu. On sa ti oňho bude dobre starať." "Mám ísť za ním hneď?"
"Nie. Až ráno."
"Dobre."
"Rose, pripadá to len mne, alebo má naozaj Richardove oči?"
"Aj ja som si to všimla. Celkom ma to prekvapilo."
Prikývol.
"Slečna Renaldyová?" Ozvala sa profesorka.
"Áno?"
"Prosím, buďte viac opatrná. Ste jedna z mojich najnádejnejších študentiek. Nechcem o vás prísť kvôli vašej nerozvážnosti."
Šokovane som prikývla.
"Dobrú noc Rose."
"Dobrú Albus. Dobrú noc, pani profesorka." Odišla som a keď som za sebou zavrela dvere, oprela som sa o ne.
"Môžeš so mnou zostať Renndo." Usmiala som sa a on jemne zapískal.
"Albus, ako môžeš nechať študentku len tak pobehovať po pozemkoch o takomto čase?" Počula som cez dvere, rozhorčený hlas profesorky.
"Minerva." Odmlčal sa.
"Ak je tu niekto kto sa o seba dokáže postarať, tak je to Rose."
Dojato som sa usmiala sa zbehla po schodoch.
Bežala som do klubovne a hodila sa na posteľ.
Ebony si Rennda chvýľu prezerala a potom súhlasne zaspievala.
Renndo sa s ňou chcel hrať, tak som ho chvýľu nechala a rýchlo sa prezliekla.
Potom som si ho zobrala na ruky a spoločne sme zaspali.
No zdesenie a strach z môjho srdca nezmizli.
Stále som však netušila, čo tie pocity znamenajú.
Táto noc bola nepokojná.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Teressska, Teressska, | E-mail | Web | 31. července 2011 v 14:34 | Reagovat

:-D jůj :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama