66. Kapitola – Duchaplné rozhovory a výbuch

30. července 2011 v 20:36 | shadowofhope |  Poviedka Harry Potter - Rosemaryina Cesta
Viem, že je dosť krátka, ale aspoň niečo :D Pekné čítanie. Vaša Shadowofhope.



Obkľúčili nás kentauri.
"Chalani, radšej sa odhaľte ak ich nechcete naštvať." Dali si plášť dole.
"Ako dlho vieš, že ťa sledujeme?"
"Od začiatku." Ale nevedela som, že ste to vy. To som však už nahlas nepovedala.
Zdrapila som Severusa za plášť a postavila som ho.
"Vzchop sa."
Viac som si ho nevšímala.
"Rose, čo ťa sem privádza?" Spýtal sa ma Ben.
"Hľadáme nejaké bylinky. Chcela som sa spýtať, či by ste mi nepomohli."
"Iste."
Prišla som k nemu a podala mu zoznam.
Ukázala som mu čo nám chýba.
Prikývol.
"Tieto tri ti donesieme ale táto neviem kde je." Ukázal na Brulkor.
"Ten je pod zemou." Vysvetlila som.
Prikývol.
Odbehli preč, ale jeden tam zostal stáť. Podišla som k nemu.
"Ty si kto?"
"Firenze." Úctivo sa uklonil.
"Rada ta spoznávam Firenze. Moje meno je Rose Renaldyová a toto sú moji priatelia." Usmial sa na nich.
"Dovidenia, Rose." Odbehol za ostatnými.
Tak to bol dlhý, duchaplný rozhovor.
Otočila som sa ku chalanom.
"To bolo čo, do frasa?" Spýtal sa James.
Pokrčila som ramenami a usmiala sa.
"Ty sa poznáš s kentaurmi?"
"Nejaký čas."
"A nezabili ťa?"
"Inteligentná otázka Sirius."
Otočila som sa k Severusovi.
"Si v pohode?"
Roztrasene prikývol.
"Čo tu vlastne robíte? Prečo ste nás sledovali?"
"Chceli sme vedieť čo budete robiť."
"Veď som vám to povedala v klubovni." Zatvárili sa rozpačito.
"Vy ste mi neverili." Uvedomila som si.
Tiež mi to dnes páli.
"Nechajme to tak. Nechcem sa s vami kvôli tomu hádať." Zahnala som tú debatu rukou.
"Pomôžte mi hľadať Brulkor." Prikývli a do piatich minút sme ho mali tak akurát dosť.
Kentauri sa vrátili a predali mi to čo som chcela.
Rozlúčili sme sa a vrátili sa do hradu.
Tam som sa rozlúčila zo Snapom, ktorý bol stále akosi v šoku.
Chudák.

*

Nič sa nedialo, až na hodine transfigurácie, ktorú sme mali s bystrohlavom.
"Kto z vás mi povie ako premeníme vtáka na jaštera, keď vieme, že nemajú nič spoločné?" Pýtala sa profesorka.
Skôr, ako stihol niekto niečo urobiť, či povedať, sa ozval ohromný výbuch.
Profesorka sa chytila za srdce a keď otras pominul všetci v triede povedali jedno meno. "Aupmanová."
"Čože?" Spýtala som sa ako jediná.
Sirius sa ku mne otočil a začal mi to vysvetľovať.
"Nathalia Aupmanová, je v našom veku ale v byfľomore. Miluje mukla, ktorý sa volá Daniel Finnigan. Je to tiež dievča, ktoré profesor elixírov neznáša. Dokáže vyhodiť do vzduchu aj obyčajnú vodu. Proste postrach."
"Takže oni mali teraz hodinu?"
Prikývol.
"Nemal by tam niekto ísť, zistiť či sú v poriadku?"
"To je skvelá pripomienka, slečna Renaldyová."
Poslala tam nejakú žiačku s bystrohlavu.
Všetci boli v poriadku, len trochu otrasený.
Nič viac sa ten deň nestalo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Teressska, Teressska, | E-mail | Web | 30. července 2011 v 20:41 | Reagovat

:-D moc hezký-já kontroluju nějaké větné obraty a jdu to tam dát taky :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama