63. Kapitola – Prenasledovanie a záchrana

29. července 2011 v 11:53 | shadowofhope |  Poviedka Harry Potter - Rosemaryina Cesta
Nová a trochu dlhšia :D Pekné čítanie. Vaša Shadowofhope.



Ubehlo pár dní a ja som sa rozhodla ísť o dom ďalej.
Ku kentaurom.
Tentoraz som ale nechala Ebony na pokoji.
Potrebovala som si zlepšiť kondičku a toto bol skvelí spôsob.
Bola som pár dní na ceste a vrátila som sa k tomu, že som nič nejedla. V týchto krajoch veľmi zajace na chytanie neboli a od toho ako som sa dozvedela že sa James mení na jeleňa, som tie loviť nechcela.
Štvrtý deň som si ale niečo všimla.
Niečo čo ma dosť rozhodilo.
Niekto ma sledoval.
Netušila som kto to je a prečo ma sleduje ale vo vlčej podobe im nebolo ťažké ujsť. Mala som náskok, no aj tak som mala zlý pocit.
Ten večer som spala pri ohni a akosi som si neuvedomila že práve oheň im signalizoval kde som. Začula som pohyb.
Niekto tu bol.
Blízko.
Sakra.
Postavila som sa a poobzerala som sa.
Nikde nikto.
Zanadávala som a rozbehla sa preč.
Začalo pršať a to bola jediná vec za ktorú som bola vďačná, keďže som neuhasila oheň. No skautka zo mňa nebude. Ježiš, toto bolo totálne absurdné. Nebudem stále utekať.
Zastavila som sa a to môjho prenasledovateľa zmiatlo, takže zastal aj on a ja som si v tej chvíli uvedomila, že to nie je len jeden človek. Roztiahla som svoje vedomie a zachytila až šesť ľudí. Zanadávala som ešte raz.
Ak budem utekať tak proste pôjdu po mojich stopách. Ebony je moc ďaleko na to aby ma našla a premiestnila preč.
V tom ma to napadlo.
Miki.
Môj škriatok.
"Miki príď ku mne. Hneď." Zašepkala som naliehavo.
Ozvalo sa puknutie a malý Miki sa mi zjavil pri nohách. Zdvihla som ho na ruky.
"Budeš ma vedieť premiestniť?" Spýtala som sa ho potichu.
Prikývol tak rázne až sa mu jeho veľké uši rozkývali. Bol rozkošný, ale na to som teraz nemala čas. "Keď ti poviem teraz, tak ma premiestni pred Rokfort."
Prikývol.
Ja som musela zistiť kto ma sleduje.
Rozopla som si bundu a Mikiho si pritisla na hruď.
Povedala som mu nech sa ma chytí okolo krku a bundu som si zapla. Takže bol perfektne schovaný. Moji prenasledovatelia o ňom nevedia a ja som chcela aby to tak zostalo.
Išla som ďalej.
Tento les som poznala ako svoju dlaň. Vedela som že pár krokov na sever je čistinka.
Presne tam som smerovala.
Keď som tam prišla, išla som do stredu a otočila sa smerom odkiaľ som vyšla.
"Ukážte sa!" Zvolala som na nich.
"Viem že je vás šesť a chcem vás vidieť všetkých!" Kričala som ďalej.
Miki sa nepokojne zahniezdil a tak som ho cez bundu jemne pohladila.
Nenápadne samozrejme.
"Neboj sa." Pošepkala som mu.
"Buď pripravený."
Cítila som ako prikývol.
Tý čo ma prenasledovali začali vychádzať.
Mohlo ma to napadnúť.
Čierne plášte a biele masky.
Smrťožrúti.
Zase.
Jeden predstúpil viac ako ostatný.
"Dlho sme ťa hľadali. Temný pán neveril, že si mŕtva. No budeš." Štekavo sa zasmial.
Taký smiech mala len jedna osoba.
"Dlho sme sa nevideli Fenrir Greyback. Ty hnusný vlkolačí bastard a zradca."
Vytiahol prútik a s ním aj jeho priatelia.
"Neujdeš nám." Mal by pravdu nebiť Mikiho.
Cítila som, že sa k nám blížia aj zozadu.
"To je tvoj názor." Povedala som mu milo.
"Teraz." Pošepkala som Mikimu.
Premiestnil nás a mne sa v ušiach ozýval rozzúrený rev bývalého vlkolaka z Wolfareinu.
Pristáli sme na pozemkoch Rokfortu a ja som sa neudržala na nohách a padla na zem.
Miki mi vyliezol spod bundy a tváril sa ustarostene.
Začala som sa smiať.
Smrťožrútom som ušla veľa krát, ale toto bolo proste perfektné.
Pohladila som Mikiho po hlave.
"Ďakujem"
Začal plakať.
"Miki sa strašne bál o svoju pani."
Objala som ho a dala som do toho toľko lásky, koľko som mala.
"Tvoja pani je na teba hrdá. Zachránil si ju." Hladila som ho a cítila neskutočnú vďačnosť k tomuto malému tvorovi, ktorý sa so mnou spojil v nezničiteľnom pute.
"Rose! Rose!" Kričal niekto.
Otočila som sa tým smerom.
Albus.
"Som v poriadku! Neboj sa!"
"Nemám sa báť?" Spýtal sa neveriaco.
"Padneš sem z neba a si celá doráňaná a ja sa nemám báť?!" Rozčuľoval sa.
Doráňaná?
Ja?
Pozrela som sa na seba a uvedomila som si že toho moc veľa neuvidím, keďže mám na sebe bundu, ale spomenula som si na výprask od kráľa elfou a aj keď som sa nevidela, bola som si istá, že Albus myslí toto.
"Som v pohode." Postavila som sa s Mikim v náručí.
"A toto je kto?"
"Tvoj bývalí zamestnanec."
"Naozaj?"
"Hej." Usmiala som sa.
"Spojili sa nám srdcia."
"Nevídané."
"To áno. Mimochodom viem že sú ešte prázdniny ale mohla by som tu zostať?"
"Prázdniny sa skončili včera."
"Čože?"
Zasmial sa.
"To ako fakt?" Neverila som ďalej.
"Áno, dnes je piatok, aj keď podľa času už vlastne sobota."
"A prázdniny skončili vo štvrtok."
"Presne. Aj študenti prišli už včera. Pýtali sa na teba." Zasmiala som sa a rozbehla sa k hradu.
Miki ma navigoval ako mám ísť do klubovne.
Nebudem hovoriť že som chcela 17 krát odbočiť zlým smerom.
Bucľatá dáma ma privítala a vpustila dnu.
V klubovni nikto nebol
Vedela som že baby budú spať a tak som si sadla do kresla v klubovni, pred krb.
Oheň v ňom bol ešte silný.
S Mikim sme sa rozprávali ešte dlho a hovoril mi o svojom bratovi Dobbym a ako ho má veľmi rád. Usmievala som sa nad tým a spomenula si na Richarda. Mala som s Mikim niečo spoločné.
Rozhodla som sa môjho Mikiho chrániť a cítila som že on urobil úplne rovnaké rozhodnutie ohľadom mňa.
Uvedomila som si tiež, že mám nového, verného a spoľahlivého kamaráta v niekom, v kom som to nečakala.
Išla som si ľahnúť do izby a Miki tú noc spal vedľa mňa. Snáď mi Kaimei odpustí.
Zaspala som s úsmevom na tvári a s príjemnou myšlienkou.
Som doma.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 aurora aurora | Web | 29. července 2011 v 12:43 | Reagovat

pekné :-)

2 Teressska, Teressska, | E-mail | Web | 29. července 2011 v 16:50 | Reagovat

konečně mi jde napsat komentář :-D takže... moc krásný zlatko :-D  :-D  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama