62. Kapitola – Želanie a boj

28. července 2011 v 18:41 | shadowofhope |  Poviedka Harry Potter - Rosemaryina Cesta
Tak dalšia a o chvíľu sa vrátime na Rokfort :D Pekné čítanie. Vaša Shadowofhope.


Už som u elfou bola týždeň.
Bolo tu krásne.
Hrala som sa s deťmi mojich priateľov.
"Rose, Rose poď sem! Rýchlo!" Volali ma a ja som sa im smiala.
Boli rozkošný. Dvaja chlapci a jedno dievča.
"Čo sa deje? Čo ste našli?"
Dievčatko sa volalo Cetfekeira, preto som ju volala len Keira. A chlapci boli Barenialen, pre mňa Len a Aeriofass, ten bol pre mňa Rio. Takže Keira, Len a Rio.
"Našli sme krásny kamienok." Povedala Keira.
Išla som sa pozrieť.
Bol malí a jemne modrý. Chytila som ho do ruky a dala oproti slnku. Krásne sa ligotal a žiaril. Deti milujú rozprávky a príbehy, tak som sa rozhodla niečo si vymyslieť.
"Ale to je predsa mesačný kameň, ktorý plní želania." Povedala som naoko vzrušene.
Sadla som si na zem a oni si ku mne okamžite prisadli.
"Mesačný kameň?"
"Plní želania?" Pýtali sa ma.
"Presne tak. Plní želania. Vraví sa že mesačný kameň sa objaví raz za 1000 rokov." Vravela som a videla som na nich ako hlcú moje slová. Usmiala som sa.
"Želaj si niečo Rose."
"Čo si mám priať?"
"Aby snežilo."
"Rio má pravdu. Nikdy sme nevideli sneh." Pridal sa k nemu Len.
"Takže želanie vás dvoch je vidieť padať sneh?" Bolo pár dní po novom roku, ale na tomto mieste sneh nikdy nepadal, nech bola vonku akákoľvek zima.
"A čo ty, Keira? Čo by si si želala ty?"
Tvárila sa strašne zamyslene.
"Ja by som chcela lietať."
"Lietať?"
Prikývla.
Teraz som sa zatvárila zamyslene ja.
Privolala som k sebe Ebony a požiadala ju nech sa preletí s Keirou. Bez varovania sa zniesla k zemi a chňapla jemne po Keire.
Ta zavýskala.
Zasmiala som sa.
Ebony sa s ňou vzniesla vysoko k nebu a o chvýľu mi zmizli z dohľadu. Nebála som sa o nich. Ebony dokázala uniesť poriadny násobok svojej váhy.
Otočila som sa späť na chlapcov.
"Teraz vaše želanie."
Privrela som oči a k zemi sa začal znášať sneh. Oči som otvorila a všimla si ako sa z neho tešia ako sa čudujú, že tak veľmi studí.
Nechala som ich chvýľu nech sa zabávajú. Nemohla som čarovať prútikom mimo Rokfort. Vylúčili by ma. No platí to len na čarovanie prútikom. Inak by zatýkali aj malé deti, keď si len začali uvedomovať, že patria do môjho sveta.
"Majú ťa veľmi radi." Ozval sa hlas za mnou.
Orienbass, kráľ elfou.
Uklonila som sa mu, no nie prehnane, len tak aby som mu vyjadrila úctu.
Prijal to pokývaním hlavy.
"Ja ich predsa tiež, môj pane."
Ebony pristála s Keire.
Kráľ sa zatváril prekvapene a chvýľu som sa bála že mi vynadá, ale potom si všimol a ja spolu s ním ako sa Keire teší a smeje.
Mimovoľne som sa usmiala.
"Čo keby sme si išli zabojovať?" Spýtal sa ma kráľ.
Prikývla som.
Išli sme do arény, kde sa trénovalo. Všetci čo bojovali prestali a poklonili sa.
"Prosím ustúpte. Chcem bojovať s našou milovanou Rose."
Urobili okolo nás veľký okruh a priniesli nám meče.
"Môj pane, obávam sa ale, že som vyšla s cviku."
Zasmial sa.
"Preto som musel túto chvýľu využiť. Naposledy si ma porazila a ja musím napraviť svoju povesť." "Buďte prosím zhovievaví."
"To mám vo zvyku."
"Ďakujem."
Začal sa boj.
Klamali sme telom a aj očami.
Bohužiaľ som bola viac z formy ako som si pôvodne myslela.
Urobila som salto vzad, no nie vlastnou zásluhou. Pristála som na chrbte a vybila si dych. Ten sa mi o chvýľu vrátil, zostala som na zemi a tvárila som sa že sa neviem nadýchnuť.
Podišiel ku mne a ja som mu vykopla meč z ruky, prekvapene sa uhol môjmu ďalšiemu kopu a ja som bola zrazu na nohách. Mala som v rukách obidva meče a tvárila som sa, že chcem zaútočiť.
Nakoniec som kráľovi ale meče položila na ramená. Ako keby som ho pasovala.
Kľudne sa na mňa pozrel.
"Veľmi si sa zhoršila, no aj tak si našla spôsob, ako ma poraziť. Si moja slabina, až priveľmi mi na tebe záleží dieťa."
Usmiala som sa a meče zabodla do zeme.
Podali sme si ruky a všetci čo sa na nás dívali začali tlieskať.
Aj keď som v konečnom dôsledku vyhrala, bolo jasné kto je tentoraz skutočný víťaz.
Zatiaľ čo ja som mala asi tridsať modrín a na siedmich miestach som krvácala, kráľ nemal ani škrabanec.
Môžem len povedať, že pri našom poslednom boji to bolo presne naopak.
Povzdychla som si.
Zostala som v aréne a premýšľala o všetkom čo sa mi za posledný čas prihodilo.
Bola som konečne zase šťastná.
Mala som priateľov a rodinu.
Pozrela som sa do neba.
Aké je moje želanie?
Čo by mi mohol mesačný kameň splniť?
Nič som nechcela.
Nie v tejto chvíli.
Mala som všetko, čo som naozaj chcela.
Mala som šťastie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 aurora aurora | Web | 29. července 2011 v 8:59 | Reagovat

elfovia mali super mená :D pekná kapitola :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama