5. Kapitola – Vysvetľovanie

8. července 2011 v 15:18 | shadowofhope |  Poviedka Harry Potter - Rosemaryina Cesta
Dakujem za názor :D Ujasnilo mi to ze je moja poviedka zatiaľ mätúca ale snáď sa to časom vylepší. Nechcem tajomstvá Rose odhaliť na začiatku ale postupne inak by som nemala zachvíľu o čom písať. :D

Stáli sme pred divným chrličom, čo vyzeral ako veľký prerastený vták.
"Čo tu robíme?" Pozrela som sa na Albusa.
"Citrónová zmrzlina." No tak to bola divná odpoveď na moju otázku. Zrazu sa ten chrlič pohol.
"No do prdele."
Al sa na mňa škaredo pozrel.
"Prepáč." Zamrmlala som.
Chrlič sa začal otáčať a za sebou vytváral schody ktoré viedli smerom hore. Albus po nich vyšiel a ja som ho nasledovala. Vošiel do svojej pracovne. Ja som sa ani nestihla poriadne rozhliadnuť pretože sa na mňa vrhol môj fénix Félix. Automaticky som natiahla ruku, aby mohol pristáť.
"Ahoj kamarát, veľmi si mi chýbal." Usmiala som sa na svojho vtáčika od ucha k uchu.
Pritúlil sa ku mne a ja som ho začala hladkať.
"Už je to 7 rokov čo som ta naposledy videla."
"Áno, a ja som rád, že si to spravila. Je to skvelí spoločník."
"Poslala som ho za tebou nech na teba dohliada a pokiaľ viem už sa u teba pár krát reinkarnoval."
"To je pravda. Tri krát mi zachránil život."
"To je jeho úloha. Preto je tu a nie pri mne ako Ebony."
"Ach skoro by som zabudol že máš vlastne dvoch fénixov."
"Hej moju milovanú Ebony a Félixa. Ale neodbočujme od témy. Chcel si mi vysvetliť čo sa vlastne stalo."
"Pod sa posadiť." Predbehla som ho a sadla si na jeho miesto, za stôl riaditeľa.
Rozosmiala som sa.
Al len pokrútil hlavou, vytiahol prútik a už som si myslela že ma nejakým kúzlom vykopne z jeho kresla.
On si však vyčaroval rovnaké kreslo na opačnej strane stola.
Félix vydal chichotavý melodický zvuk.
Začala som ho znova hladkať a on mi začal láskyplne okusovať retiazku na krku.
"Tak začni Albus, počúvam."
Povzdychol si. "Dobre. Keď si ma prišla zachrániť do jaskyne obrov, bolo práve na čase. Vedel som že sám to nezvládnem a že ani keď tam budeš ty to nebude ľahké a nikto mi nemohol zaručiť že to prežijeme. Premiestnil som sa a teba tam nechal tým obrom na pospas, no nezradil som ťa. Išiel som po pomoc. Nikdy by som ta takto nepodviedol." Smutne sa na mňa pozeral cez tie svoje pol mesiačikové okuliare.
"To ti mám len tak veriť? Bolo tam šesť dospelých obrov. ŠESŤ ALBUS !!" Vieš čo to pre mňa bolo ?! Rozzúril si ich a ja som im musela ublížiť. Nenávidela som ta za to. Veď dobre vieš že ma obri vychovávali tak ako aj iné rasy. Ušla som z tej jaskyne najrýchlejšie ako som vedela. Bežala som smerom dole tým lesom a za mnou sa rútilo s krikom šesť obrov. Ako bolo celkom vtipné vidieť keď sa jeden potkol a zapišťal. Vážne Al, bol tam obor ktorý pišťal ako malé dievča. O tohto obra sa potkol ešte jeden. Takže som sa aspoň dvoch zbavila bez toho aby som im niečo spravila. Našťastie boli taký hlúpučký, že zabudli za čím vlastne bežali. Pri ďalších štyroch som však také šťastie nemala. Dobehla som na najbližšiu čistinku, kde sa strhol boj. Musela som použiť všetku svoju silu Albus."
"Ja viem Rous, ja viem. A je mi to naozaj ľúto. Keď som tam prišiel s pomocou, obri boli porazený a ty si bola preč. Našli sme tam dvoch mŕtvych a dvoch v bezvedomí. Ako sa to stalo?"
"Bojovala som s nimi. Dvaja sa rozbehli proti mne s kyjakmi. Uhla som sa a oni sa navzájom zabili. Po takých ranách by zo mňa nezostal ani fľak, to ti poviem. Nevedela som ale že ich tie rany zabili, myslela som si že sa len omráčili. A tých ďalších dvoch mi už nerobilo problém poraziť. Hneď ako dopadli na zem ušla som odtiaľ, zhrozená nad tým čo som spravila. A to len kvôli TEBE. Aby som ťa ochránila." Mala som chuť revať ale ja nerevem.
Nikdy nerevem.
"Rose..." Albus sa odo mňa odvrátil. No ešte predtým som si všimla že má sklenené oči. Vtedy mi doplo že mu je to naozaj ľúto. Spomenula som si, čo mu vždy vravím a čo po mne tak šikovne pochytil.
Postavila som, Felixa som položila na stôl, za čo som si vyslúžila nesúhlasný pohľad a prešla k Albusovi.
Chytila som ho jemne za fúzy a donútila ho sa na mňa pozrieť.
"Al som na teba nahnevaná nie preto že som ta musela chrániť ani nie preto že som kvôli tebe musela zasa raz zabiť. Som na teba nahnevaná pretože si zase nerozmýšľal a urobil si niečo bez môjho vedomia. Mohli ta zabiť Albus. A pri merlinovi to ty by si mal karhať mňa nie ja teba. Veď som ešte decko. Tak sa vzchop starec, pretože nič lepšie čo by som ti povedala ma nenapadá. Možno jedine to, že ta mám veľmi rada Albus. Tak mi sľúb že ma nabudúce vezmeš zo sebou nech ti môžem strážiť chrbát. A nie že si budem musieť zisťovať čo sa vlastne deje a kde si."
Pobozkala som ho na čelo a on sa na mňa usmial. Chvíľu sme sa na seba škerili ako blázni, no potom som sa vydala smerom ku dverám z jeho pracovne.
Znova ma však zastavil jeho od dojatia trochu rozochvený hlas.
"Rose, ja som to ale myslel vážne." Nechápavo som sa naňho pozrela.
"Čo?"
"To s tým aby si tu začala študovať." Pousmial sa.
NO TO SNAĎ NIE - JA A ŠKOLA ?!
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama