19. Kapitola – Rozhovory

15. července 2011 v 16:06 | shadowofhope |  Poviedka Harry Potter - Rosemaryina Cesta
Tak a tu je tá druhá čo som sľúbila. :D pekné čítanie. Vaša Shadowofhope.


Kentaur sa na mňa chystal zaútočiť a ak s tým rýchlo niečo nespravím prešpikujú ma šípmi a budem vyzerať ako dikobraz.
Nebyť táto situácia taká vážna zasmiala by som sa.
"Ticho!" Zreval svit-koňa.
Zmĺkli.
"Zlož luk Ben." Povedal a ten čo ma chcel zabiť ho zložil.
Takže Ben?
"Aký dôkaz máš o tom že sú tvoje slová pravdivé?" Pozrel sa mi do očí a ja som sa usmiala.
Uvolnila som si kravatu a rozopla dva gombíky. Chytila som zlatú retiazku a vytiahla si spod košele prívesok ktorý som nosila na nej.
Bola to dlaň s prstami z čierneho kameňa a podkovou na tej dlani ktorá bola naopak biela. Nezložila som si ju ale vytiahla som ju do výšky tak aby ju každý videl.
Predtým tu bolo ticho no po tomto tu bol cítiť šok a prekvapenie.
Svit-koňa sa zasmial a podišiel ku mne.
Uklonil sa mi rovnako ako ja jemu no jeho nasledovali aj všetci členovia jeho stáda ktorý tu boli. "Vitaj na našom území svit-koňa z kmeňa Búrlivý mrak." Preniesol.
"Povstaň brat." Povedala som mu.
"Nie sme rodina krvou ale dušou." Hovorila som mu ďalej.
Prikývol a postavila sa.
Schovala som si svoj náhrdelník a upravila sa.
"Hviezdy nepredvolili tvoj príchod." Oznámil mi.
"To preto že som o ňom nevedela ani ja." Zasmiala som sa a on sa pousmial.
"Vravela si že tu hľadáš pokoj, Rose svit-koňa." Nepýtal sa ma to no ja som aj tak prikývla.
"Tak ťa tu necháme s tvojimi myšlienkami a vedomím že ti tu žiaden kentaur neublíži." Otočil sa na odchod no ja som mu ešte povedala.
"Nech ti na chrbát svieti priaznivý osud hviezd."
Neveriaco sa na mňa pozrel.
Toto bola fráza ktorú si navzájom vraveli len Kopytá.
Vrátil sa ku mne a pozornejšie si ma premeral. Šokovane prikývol.
"Ty si odmietla byť Kopyto."
Prikývla som aj keď to opäť nebola otázka.
Ovládol svoj výraz a povedal mi frázu ktorý používali len tý s titulom svit-koňa.
"Nech ta sprevádza na cestách svit mesiaca."
Prikývla som, on sa otočil a aj zo stádom odcválali preč.
Vydýchla som si.
Konečne.
Prešla som ešte pár krokov a rozvalila som sa do trávi. Neviem ani kedy ani ako ale viem že som zaspala nerušeným spánkom.
Keď som sa prebrala bola omnoho väčšia tma.
Rozhodlo som sa vrátiť ku hradu. Ako poznamenal Albus v lese som nemala najmenší problém sa orientovať, preto nájsť hrad nebolo ťažké.
Bežala som k hlavnej bráne popri ohromnom jazere. Podľa mesiaca som odhadovala že je tak jedna hodina ráno. Možno ani to nie.
To ale znamená že som v lese spala osem hodím. Plus, mínus.
Otvorila som mohutnú bránu a vošla do hradu. Bežala som pár chodbami a vybehla pár schodov a uvedomila si že som zase raz stratená.
Prechádzala som sa po jednej chodbe a zbadala mačku.
"Hej, či-či." Povedala som potichu.
Naľakala sa.
"Oh, prepáč maličká, nechcela som ťa vyľakať."
Podišla som k nej a čupla som si.
"Nevieš náhodou maličká ako sa dostanem do chrabromilu? Stratila som sa a už tu blúdim hrozne dlho. Neviem si rady a za profesorom nepôjdem. Až taký blázon nie som." Zasmiala som sa.
"Netuším síce kedy je večierka ale je mi jasné že som ju prešvihla. Tak čo pomôžeš mi.?" Spýtala som sa jej.
Otočila sa a išla ... niekam. V nádeji že ma pochopila som za ňou šla.
Išli sme dlho, ale došli sme ku schodisku ktoré mi už bolo známe. To schodisko viedlo ku portrétu ružovej bucľatej dámy.
"Ďakujem ti mačička." Povedala som je s láskou.
Opäť som si čupla a začala ju hladiť.
"Nech je tvoja panička ktokoľvek. Musí byť rada že ťa má. Bez teba by som sa stratila, už nadobro." Zasmiala som sa.
Mala som dobrú náladu.
Mačka mi pod rukou zapriadla a potom uskočila preč. Prekvapene som sa na ňu pozrela.
Začala sa meniť.
Meniť?
Panebože Animágus.
A je to ... profesorka McGonagalová.
Čo znamená že som v prdeli.
Postavila som sa a začala som niečo jachtať ale zastavila ma rukou.
"Je to prvý krát a z toho čo ste mi práve povedali a z toho čo vravel aj pán riaditeľ je mi jasné že orientácia nie je vaša silná stránka. Preto to tento krát prehliadnem bez trestu." Vydýchla som si. "Nech sa to však neopakuje. A večierka je o deviatej."
S tým sa otočila a zmizla mi z dohľadu skôr ako som sa na niečo zmohla.
Ešte som tam chvýľu prekvapene stála a potom som sa otočila a vybehla k portrétu.
Povedala som heslo a dáma ma vpustila dnu. Keď som vošla do klubovne hneď do mňa niečo narazilo.
Ebony.
Zachytila som ju skôr než mohla dopadnúť na zem. Zasmiala som sa nad ňou.
"Je super že máš dobrú náladu zatiaľ čo mi tu umierame od strachu!" Vykríkla na mňa Monika. "Prepáč. Ja.."
"Čo ty?!"
"Stratila som sa." Priznala som sa.
Prekvapene sa na mňa pozerala.
"To ako fakt?"
"Hej." Začala sa smiať.
Prekvapene som sa na ňu pozrela. Lily sa tiež usmievala.
"Vieš Rose, Monika tu vymýšľala rôzne stratégie, čo sa ti asi stalo. Mala som chuť ísť na ošetrovňu, pozrieť sa či tam nie si. Dokonca tu padla reč aj o tom že ťa mohli uniesť mimozemšťania. A ty prídeš a povieš že si sa stratila." Smiala sa mi aj ona.
Zakrútila som nad nimi hlavou a pobrala sa do izby.
Nasledovali ma.
V izbe som si pred posteľou vyčarovala bydlo pre Ebony. Bolo červené ako niektoré jej perá. Preletela si naňho a potichu zaspievala. Usmiala som sa.
Z postele som si zobrala pyžamo a šla sa do kúpeľne prezliecť. Potom som si ľahla do postele a pokúšala sa zaspať.
Nedarilo sa mi.
Ebony to vycítila a priletela ku mne.
Stúlila sa mi na hrudi presne na mieste kde mám srdce.
Usmiala som sa.
Zranenú ruku som si opatrne položila na brucho a zaspala.
Bol to naozaj rušný deň.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Teressska, Teressska, | E-mail | Web | 17. července 2011 v 20:18 | Reagovat

:-) moc hezný :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama