18. Kapitola - Vysvetlenie

15. července 2011 v 16:03 | shadowofhope |  Poviedka Harry Potter - Rosemaryina Cesta
Teraz pridám dve kapitoly za sebou :D snáď sa bude páčiť :D Vaša Shadowofhope.


Skôr než som stihla niečo urobiť tak ma Kaimei chytil za zdravú ruku tesne nad náramkami ktoré som mala na obidvoch rukách.
Prekvapivo ma na zranenej ruke neboleli tak som si ich tam po ošetrení nechala.
Kaimei ma začal niekam ťahať.
Išli sme mlčky ale prestalo ma to po pár minútach baviť. Vytrhla som sa mu.
"Čo máš za problém?!" Spýtala som sa ho.
Zazrel na mňa ale nič nepovedal.
Postavila som sa pred neho a hľadela mu do očí. Bol nahnevaný, to mi bolo jasné ale teraz som si v jeho očiach všimla zmätok.
"Ty zo mňa naozaj nemáš strach?" Spýtal sa ma tak úprimne až ma to prekvapilo.
"Jediné čoho sa bojím je hmyz." Pousmiala som sa.
"Keďže ale nemáš ani osem nôh ani hmyzie krídla, nedesíš ma."
"Myslím to vážne."
"Ja tiež."
Ticho sme na seba hľadeli.
"Prečo?" Spýtal sa ma a ja som na neho zmätene hľadela.
"Prečo sa ma nebojíš ako všetci? Ako moji nepriatelia, priatelia a rodina? Prečo sa neodtiahneš keď som v tvojej blízkosti? Prečo neuhneš očami keď sa na teba pozriem? Prečo.."
Pritiahla som si ho za kravatu a pobozkala som ho na líce.
"Pretože viem že mi neublížiš, nech sa tváriš akokoľvek desivo." Pustila som ho.
V tej chvíli mi ale celkom došlo čo som spravila.
Začervenala som sa tak rýchlo a prudko až sa rozosmial.
Mal nádherný smiech a ja som v sebe pocítila niečo čo som ešte nikdy necítila. Jeho smiech mi rozbúchal srdce. Nechápala som to. Nikdy som takto na nikoho nereagovala.
"Ako si môžeš byť taká istá že ti neublížim?"
"Vždy máš toľko otázok? Podľa toho ako o tebe rozprávajú ostatný by som povedala že si celkom tichý."
Zamračil sa na mňa.
"Fajn." Povedala som rezignovane.
"Som si tým istá preto čo si pred chvíľou urobil. Keďže si chlap, spresním to. V tej chvíli ako si sa na mňa vyrútil z klubovne a chytil ma za ramená, počul si ma ako som zasyčala od bolesti, ty si však nepokračoval Kaimei. V tej chvíli, keď si zbadal že mi spôsobuješ bolesť si ma pustil. Bol si na mňa nahnevaný a právom. Zosmiešnila som ta pred celou klubovňou. No ty si aj napriek tomu bral ohľady na to že som zranená. Preto viem že sa ta nemusím báť. Nech si vraví kto chce čo chce. Podľa mňa nie si desivý." Tým som skončila svoj dialóg.
Objal ma.
Opatrne aby mi neublížil no aj tak.
Vsadím čo len chcete, že keby toto niekto videl, pozeral by sa na Kaimeia ako panic na štetku. Znova som sa začervenala.
Nikdy som sa v náručí muža nečervenala.
Nech bol akokoľvek svalnatý.
Svalnatý?
Predtým som si to nevšimla, ale Kaimei bol svalnatý. Cítila som jeho silnú hruď a začala som si uvedomovať tlkot jeho srdca.
Uvolnila som sa.
Aj ruky mal silné. Je to už veľmi dávno čo ma niečie objatie takto uvoľnilo.
Mala som pocit akoby sa mohlo stať čokoľvek a Kaimei by ma ochránil.
V tom sa odtiahol a pocit bol fuč.
Nahradila ho ale zmätenosť. Zdvihla som k nemu oči a zbadala v nich niečo čo som nedokázala pomenovať. Niečo čo som nepoznala, no napriek tomu mi to bolo povedomé. Ustúpila som od neho ešte ďalej a potriasla hlavou v snahe zbaviť sa tých myšlienok, ktorým nechápem.
Díval sa na mňa ako by sám nevedel čo to doňho vošlo.
Zachytila som rozrušené myšlienky Ebony, preto som zavrela oči a poslala jej späť upokojujúce. Otočila som sa Kaimeiovi chrbtom a vydala sa dole schodmi.
Preč od chrabromilskej klubovne, preč od portrétu, preč od Kaimeia a svojich zmätených myšlienok. Nechala som to za sebou a išla von.
Kaimei za mnou nešiel.

***

Netuším ako, ale dostala som sa von.
Radšej som ani neuvažovala nad tým že nebudem vedieť trafiť naspäť. Mierila som rovno k Zakázanému lesu.
Vstúpila som doňho a konečne som sa necítila ako vyvrheľ. Tu som doma. V lese. Nie v nejakom starom hrade, kde okrem Albusa o mne nikto nič nevie.
Rozbehla som sa s vetrom o preteky. Smiala som sa ako malé dievčatko, ktoré stretlo niekoho koho dobre pozná.
Bežala som dlho, bez prestávky a keď som zastala bola som v tmavej časti lesa, kde boli stromy väčšie a hustejšie. Takže sem neprenikalo toľko svetla.
Zacítila som ich. Kentaurov. Bolo ich veľa ale nebolo to celé stádo.
Blížili sa ku mne, pretože ma tiež cítili. Bola som na ich území. Priďaleko od školy aby som povedala že som sa len stratila.
Dobehli ku mne a rozostavali sa tak aby som nemala kade ujsť. Pousmiala som sa.
"Čo tu robíš, ľudské mláďa?" Spýtal sa ma mladý silný Kentaur.
Neodpovedala som.
Bolo ticho a evidentne si uvedomili že mu nemienim odpovedať.
"Nenúť ma to zopakovať." Povedal mi už naštvanejším hlasom.
"Nebudem sa baviť s nikým ako ty. Chcem hovoriť s tým ktorého ty voláš s pomocnou príponou svit-koňa." Po týchto mojich slovách to medzi kentaurmi zašumelo.
Z lesa vyšiel starý kentaur a ja som v ňom spoznala svit-koňa. Takto sa označovali múdri otcovia kentaurov, ktorým boli tý mladý podriadený.
Existovali : Kentaur, svit-koňa a kopyto.
Kopyto bolo označenie pre tých najstarších a najmúdrejších kentaurov v stáde.
Tý však zostávali v srdci lesa, vo svojom domove.
Podišla som k tomu starému kentaurovi a uklonila som sa mu, spôsobom ktorý vyjadroval moju najhlbšiu úctu voči nemu.
Kľačala som na jednom kolene a jednu ruku som mala na srdci, to bola tá zranená a druhou rukou som sa dotýkala svojho chodidla čím som im dala najavo že sú moje úmysly čisté a nechystám sa nikomu ublížiť. Tento pozdrav poznajú len kentauri oni si však pri poklone nechytia členok ale kopyto. Čo je logické keďže nemajú ľudské nohy.
"Si tu vítaná. Preto povstaň."
Týmto mi vyjadril že mi verí a preto ma musia rešpektovať aj ostatný.
"Menuj sa dieťa."
"Moje meno je Rose svit-koňa. Prišla som do lesa hľadať pokoj, ktorý v hrade nemám. Som čarodejnica no viac ako čarodejníkov poznám čarovné tvory a prírodu s ktorými som spojená. Za svoje znalosti a odvahu ktorú som preukázala som si vyslúžila titul svit-koňa od vašich bratov a sestier na juhu, s kmeňa búrlivý mrak. Keďže som ľudské mláďa dali mi niečo čím svoje slová môžem dokázať." Hovorila som pevne a hlasno, aby ma počul každý kentaur.
Tvárili sa nedôverčivo len svit-koňa na mňa pozeral prekvapene ale v očiach sa mu odzrkadľovala múdrosť a štedrosť.
Začula som uchechtnutie onoho kentaura ktorý na mňa prehovoril ako prvý.
"A to ti máme veriť? Myslíš si že uveríme slovám hlúpeho dieťaťa?" Namieril na mňa svojím lukom v ktorom mal už nachystaný šíp.
Tak toto možno nedopadne tak dobre ako som dúfala.
Ak ich presvedčí je po mne skôr ako sa stihnem obhájiť.
No pekne.
Zase mám problém.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama