17. Kapitola – Uder a trápny smiech

15. července 2011 v 8:26 | shadowofhope |  Poviedka Harry Potter - Rosemaryina Cesta
tak tu je ďalšia :D ten začiatok nič moc ale zdá sa mi že toto je práve moja prelomová kapitola. Od teraz by sa to malo zlepšovať. Mám na mysli celkoví ďej poviedky. Pekné čítanie. Vaša Shadowofhope.


Sedela som v klubovni a zabávala som sa na Siriusovi a Jamesovi.
Snažili sa učiť. Bolo to vtipné.
James mal knihu naopak a pochybujem že o tom vôbec vedel. Usmievala som sa o to viac. Remus ktorý sedel vedľa mňa sledoval môj pohľad a tiež sa usmial.
"Niekedy uvažujem ako je možné že vôbec prechádzajú z ročníka do ročníka." Pokrútil nad nimi hlavou a ja som sa zasmiala.
To privolalo pohľad niektorých chalanov v miestnosti. Nechápala som tomu. Remus si všimol aj tento môj výraz.
"Obdivujú ťa." Vysvetlil mi.
"Dnes si pre našu fakultu získala 195 bodov. To sa ešte nikdy nikomu nepodarilo. Teda nie v jeden deň. Zachránila si život trom študentom. Postavila si sa otvorene proti Malfoyovi, keď si sa zastala Lily. A bolo to len včera čo ťa videli hádať sa s Dumbledorom, ktorému si navyše jednu strelila. A aby som nezabudol, pomohla si zranenému jednorožcovi a vlastníš fénixa. Zabudol som na niečo?" Zakrútil nado mnou hlavou a ja som naňho vyvaľovala oči.
"Keď to povieš takto znie to vážne neuveriteľne."
"Preto by si sa nemala čudovať keď na teba vyvaľujú oči." Prikývla som.
Moju pozornosť si získal Sirius keď som ho zbadala ako zahodil učebnicu za seba. Tá kniha niekoho trafila.
Kaimeia.
Všetci stíchli a Sirius sa obzrel koho vlastne trafil. Zbledol.
Kaimei sa zohol po knihu a keď sa s ňou vystrel v tvári vyzeral ako boh pomsty.
Teraz z neho išiel strach.
Nejaký študenti zdúchli len aby neprišli o hlavu pretože toto začalo vyzerať zle. Postavila som sa a rýchlo prešla ku Kaimeiovi. Zobrala som mu knihu z ruky a ťukla som ho s ňou po hlave. Rozosmiala som sa a otočila som sa k Siriusovi. Pozeral na mňa naozaj vydesene.
"Nabudúce ho skús trafiť do hlavy. Možno stratí vedomie a ty budeš mať šancu ujsť." Zasmiala som sa na novo.
Viem nebolo to vtipné ale tá atmosféra sa musela rýchlo rozplynúť inak by sa strhol boj. A na to je humor, aj keď suchý, najlepší. Remus to pochopil a zasmial sa tiež. Po chvíli sa začali usmievať všetci a ja som si s úľavou vydýchla. Kaimei sa na mňa mračil a ja som mu nenápadne položila ruku na predlaktie.
Vletela do klubovne Ebony a zaspievala. To upokojilo aj Kaimeia. Nie celkom, ale predsa. Usmiala som sa naňho. Nastavila som ruku Ebony a ona sa mi na nej usadila.
Podišla som k Siriusovi a podala mu knihu. Naklonila som sa k nemu a pošepkala mu.
"Nabudúce ťa zachraňovať nebudem."
Prikývol a ja som sa odtiahla. Dobehli do klubovne Lily a Monika, ktoré boli zatiaľ na izbe s Ebony.
"Čo sa tu deje?" Všimli si že je tu akási divná atmosféra.
"Nič." Odpovedali sme naraz s Remusom. Baby ku mne podišli.
"Nič sme jej nerobili len sme ju obdivovali a..."
"A?" Spýtala som sa.
"No pohladila som ju a ona uletela preč." Povedala sklamane Monika.
"Nastav ruku, akoby ti na ňu prilietala sova." Urobila čo som jej povedala.
"Ebony? Smiem ťa požiadať?"
Počúvla a preletela na Monikinu ruku. Tá od prekvapenia zapišťala.
"Neodletela od teba preto lebo si ju pohladkala ale preto lebo som ju potrebovala. Dám ti ale radu. Vždy jej ruku ponúkni nech sa sama rozhodne, nenúť ju k ničomu. Dobre?" Rozčarovane mi prikývla. "Lily, to isté platí aj pre teba. Je to vznešený tvor, nie nejaká sova. Musíte jej to dať najavo."
"Dobre."
Natiahla som ruku a Ebony pohladila po celej dĺžke chrbta až po chvost. Zaspievala, našuchorila sa a ja som v mysli vycítila jej nesmiernu spokojnosť.
Odstúpila som od nich nech si ju vychutnajú, pretože som vedela že keď si na ňu zvyknú už to pre ne nebude také neuveriteľné. Išla som sa posadiť k Remusovi, ktorý sedel tam kde predtým. Sledovala som ako sa k Monike nahrnulo pár dievčat a začalo sa nad Ebony rozplývať.
"Hej Sirius! Tuším máš konkurenciu." Zakričala som na celú klubovňu a hlavou pohodila smerom k Ebony.
Väčšina sa začala smiať a tým bola skoro hádka zažehnaná. Usmiala som sa.
"Neprestávaš ma prekvapovať." Povedal mi Remus.
Otočila som sa k nemu a zaksychtila sa. Pokrčila som ramenami a nechala to tak.
Chvýľu som len tak sedela, ale začala som sa nudiť. Postavila som sa že sa pôjdem prejsť. Chcela som ísť von.
Vyšla som z klubovne a vydala sa ku schodom. Portrét sa za mnou zavrel ale hneď na to sa opäť otvoril.
Obzrela som sa, ale v tom ma niečie ruky silno chytili za ramená a pritlačili ku stene.
Zasyčala som od bolesti, pretože útočník ma chytil aj za zranenú ruku.
Uvedomil si to asi aj on, keďže ma hneď po mojom bolestnom proteste pustil a ustúpil.
Bol to Kaimei.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Teressska Teressska | Web | 15. července 2011 v 12:45 | Reagovat

další skvělá kapitolka a já píšu Teresu ne Charlot-to píše kámoška :-D (ale Charlot je lepší, takže sis vybrala správně)

2 hp-magic-story hp-magic-story | Web | 15. července 2011 v 14:04 | Reagovat

hopla sorry :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama